Žiadne špeciálne nástrojové obsadenie, Fang Island sú o troch gitarách, base a bicích, a aj napriek tejto obyčajnosti prinášajú do hudby humor. Stále si nie som istá tým, či to, čo hrajú, myslia úplne vážne. Už len preto, že v roku 2010 bez hanby vykradli heavy metalové a klasické prog-rockové riffy a pridali k nim feeling zvučiek z televíznych seriálov prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. A do toho tie ich bizar videoklipy...

Stavím sa, že vám určite nedá zaspať zásadná otázka - čo ak by raz americkej pätici HEALTH výrazne preplo a namiesto vytrieskania duše zo svojho noiserockového bordelu by začali robiť shoegaze, ambient, alebo nedajbože nu-disco. Tu je odpoveď.

Podivínstvu sa na konci prvej dekády začalo znovu dariť - ako hubám po daždi – aby som ostal verný frazeológii. Všetky tie freak a weird, a čo ja viem ešte aké kreatúry, čo za posledného pol roka dali o sebe vedieť. Počnúc Devendrom Banhartom a jeho zeppelinovským výkrikom What Will We Be, cez divadelnú epopej Have One On Me Joanny Newsome, až po, v októbri toho roku očakavaný, Swanlights od súčasného Marca Antonia alias Antonyho Hegartyho. Stále nám pripomínajú, že šialenstvo a podivínstvo sa od čias osvietenstva ešte stále nepodarilo vytesniť a internovať.

Creepy Teepee je zázrak. Veď povážte, štyri dni v jednom z najkrajších miest v Čechách, v prostredí historickej Jezuitskej koleje, žiadne veľké stejdže, čakanie pod nimi, prekrývanie kapiel. Rad na pivo tak zostáva jedinou festivalovou neresťou. Je to festival, na ktorom je tak dobre, že odpustíte aj priemerné kapely. Tých je dosť, no aj pri nich si človek s radosťou podupkáva a tak priemernosť nemusí byť v zástupe parádnych interpretov na škodu.

Ženské kapely u nás už dávno nie sú raritou. Hoci hlavne mužská čast publika zvykne hovoriť, že keď už nič iné, aspoň sa dá na to pozerať, nájdu sa ucholapné dôkazy, že to nemusí byť nutne pravda, a že občas treba najskôr otvoriť uši, až potom oči. Aj keď to sa v prípade YouCoco oplatí tiež.

Conor J. O’Brien je pozoruhodný chalan. Okrem toho, že vyzerá ako Conor Oberst (Bright Eyes) v časoch, keď ešte nebol úplne prepitý, uhm, teda zomletý životom hudobníka, tak je aj singer-songwriterom, ktorý, ktovie prečo, nevystupuje pod svojím vlastným menom. Hoci názov Villagers evokuje tlupu vidiečanov v štýle Rednex alebo aspoň viacčlennú kapelu, v skutočnosti ide o one-man band. O’Brien si všetky songy na debut Becoming a Jackal sám napísal, nahral a aby toho nebolo málo, tak si to celé aj produkoval.

Scroobius Pip je niekto, kto by vďaka svojej dlhé roky pestovanej brade zaimponoval aj šialenému barónovi Gorcovi z vyšinutého rodu Gorcov, a zároveň bez problémov komukoľvek z vás, kto akýmkoľvek spôsobom stihol behom svojho hudobného vývoja zavadiť o hip-hop. To, že spolu s Dan Le Sacom sú tou najlepšou dvojicou, bolo síce jasné až krátko po ich sobotnom vystúpení, no predtým si bez váhania pustili hubu na špacír, aby sa s nami podelili o svoje know-how.

S odstupom času, odznením svalovice a obnovením pokožky chodidiel, po zhnednutí opálených miest, po dvanástich hodinách nepretržitého spánku a ďalších x-hodinách pozerania fotiek, videí, komentárov... po tomto všetkom som schopná prehlásiť, že tento ročník festivalu Bažant Pohoda bol najlepší. Minimálne z tých šiestich, ktoré som mala možnosť zatiaľ navštíviť. A prehlásim to pokojne znova a nahlas. Najskôr asi o rok. Potom o dva, o tri... A budem to myslieť vážne.