Kvízová otázka: Koľkokrát ste v období posledných šiestich mesiacov počuli slovo chillwave? Jasné, nedá sa to ani spočítať. Inštinktívne všetci chápeme, o čo ide. Chill aj wave.

 

Ak chcete definíciu, tak ide o hudbu, v ktorej „dominujú syntetizátory, ale vo svojom jadre stále používa skutočné nástroje a zvuky tak, akoby boli zaznamenané prirodzene, a znie ako niečo, čo hrá v pozadí starej VHS-ky ešte z prelomu 80’s/90’s, čo ste našli na vašom pôjde“. Toto ešte minulé leto napísal trendsetter Carles na blogu Hipster Runoff, a práve o túto definíciu si hubu obtiera väčšina iných blogerov, ale aj serióznych periodík pri velebení tohto mikrotrendu. Po vypočutí je aj bez škatuliek jasné, že ide vlastne o dream pop, ktorý je našitý priamo na leto.

 

Všetok ten retro feeling sa ale nezjavil len tak. Teraz prišiel čas na druhú kvízovú otázku: Čo ste vlastne počúvali v takom roku 2007? Panda Bear? Animal Collective? A v 2008? Pamätáte si prvú dosku Beach House? Toto sú možno najzásadnejšie mená, ktoré ovplyvnili to, čo nezvratne prišlo a vyvrcholilo na jeseň 2009 a odvtedy sa nesieme na chillwave.

 

Nemá zmysel hovoriť o tom, akú má pri šírení hudby moc internet. Zavádza trendy a legitimizuje nové žánre, aj keď vo väčšine prípadov možno ani nejde o inovácie a stačila by všemocná predpona post. Klasický systém hudobného priemyslu sa podvádza od vzniku myspace, pretože to, čo si nahráte v obývačke/spálni/pivnici/u babky zavesíte na internet, a potom vás buď niekto vyhajpuje alebo nie. Pretože chillwave je jeden obrovský hajp. Vďaka Pitchforku, predovšetkým. Kapely zaraďujúce sa do tohto žánru v ich recenziách pravidelne dosahujú vysoké čísla a magazín ich všemožne podporuje.

 

Zaslúžia si to ale vôbec? Čo je na chillwave také, že to hýbe hudobným svetom?

 

1. Nostalgia za minulosťou, prípadne detstvom je hlavným pocitom, s ktorým títo umelci pracujú. Ok, keď ide o poslucháčov nad 20 rokov niet divu, že človeku je občas smutno za bezstarostnosťou. Ale úplne najčudnejšie je to, že tento feeling pravdepodobne rovnako funguje aj na o 10 rokov mladších ľudí. Aj keď, treba si dávať pozor na to, čo je nostalgia a čo už je pátos.

 

2. Môžete byť aj z Hornej-dolnej, nič to nemení na tom, že máte rovnakú šancu ako všetci ostatní. Toto nie je Manchester ani Mineapolis v 80’s a už vôbec nie Seattle v 90’s. Interpréti nie sú sústredení na jednom mieste a celá scéna pracuje s blogosférou. Preto chillujú decká v Brooklyne (Small Black), na východnom (Washed Out) aj západnom pobreží (Baths), vo vidieckom New Jersey (Memory Tapes), ale aj tí v Kanade (Memoryhouse) či v Európe (Delorean).

 

3. V DIY estetike je krása, alebo ako nedostatok peňazí robí veľké veci. Jednak ide o systém nahrávania, kde si zväčša umelec urobí všetko sám a doma, použije staré Casio, čo ležalo roky niekde zapadnuté, plus, vďakabohu za laptopy. Nejde nespomenúť obaly dosiek, fake polaroid efekt, fake lomography efekt, hlavne nech to vyzerá ako stará fotka vyhrabaná z archívu, z dôb, keď v smetných košoch našich počítačov neležali stovky stratených digitálnych fotiek. A čo na tom, že obaly sú jeden ako druhý. S DIY systémom súvisí aj chillwave móda. Vintage tričká vyzerajúce ako vytiahnuté z bratovej skrine, kde sa váľali od letnej dovolenky v roku 1992 a k tomu ešte fajnovo prežrané moľami sú tá najlepšia voľba pre chillwave dni.

 

Ako to bude pokračovať? Funkciu hudobných zinov plní internet na jednotku, o šírenie tejto hudby sa netreba báť. A už len to, že tento žáner má vlastnú sekciu v iTunes a tlačia ho nielen hudobné americké médiá, znie asi až príliš mainstreamovo. A my môžeme len tipovať, čo vyhajpuje Pitchfork najbližšie.