Pohoda Festival, Trenčín 19/2008 

Kužel sa porozprával s britskými The Cribs. Rozhovor dopadol prekvapivo lepšie, ako ich vystúpenie na hlavnom pódiu sobotnej Pohody. Kapelu The Cribs tvoria traja bratia Gary, Ryan a Ross Jarmanovci. Napriek tomu, že pochádzajú z malého anglického zapadákova, podarilo sa im dostať sa do povedomia novinárov a fanúšikov indie gitarovej hudby. 

K: Pochádzate z Wakefieldu, malého mesta na severe Anglicka. Ako to vyzerá s miestnou hudobnou scénou? Môžete uviesť nejaké mená, o ktorých by sme mali vedieť?
 
GJ: V podstate ani nie. Je to zvláštne, lebo Wakefield je už od osemdesiatych rokov v podstate kultúrnou dierou. Zdá sa však, že odkedy sme sa zjavili my, veci sa menia. Ľudia začínajú vyhľadávať nové kluby, je viac priestoru. Keď sme začínali, nebolo kde hrať.
 
K: Viem, že jeden z prvých podnikov bol Escobar.
 
GJ: Áno bol. Už sme tam párkrát hrali, ale je to príliš nebezpečné. Nie je to klub v pravom zmysle slova. Chýba tam pódium, nie sú tam zábrany. Každopádne pred piatimi rokmi bolo vo Wakefielde nemysliteľné, aby sa ľudia sami od seba zaujímali o miestnu hudbu. Čo sa týka mien, tak môžem odporučiť The Research, tí sú tiež z Wakefieldu. Viem, že pracovali na svojom debute, ale neviem či už bol vydaný.
 
K: Keď hráte niekde mimo Anglicka, snažíte sa predtým zistiť nejaké informácie o mieste kde máte zahrať? Viete niečo o festivale Pohoda? Môžem vám povedať, že posledné roky sme tu mali mená ako Pixies, Prodigy, Moloko, Chikinki...
 
GJ: Kto je hlavná hviezda tento rok?
 
K: Ťažko povedať. Na hlavnom pódiu včera hrali The Subways, The Gossip. Dnes budú hrať Editors, The Streets...
 
GJ: Poznám Gossip, videl som ich naživo už pred ôsmimi rokmi, ešte keď začínali. Mam ich rád. Inak ale o tomto festivale nevieme vôbec nič. Nezisťovali sme kto tu hral v minulosti. Pre nás je oveľa lepšie, keď nevieme o mieste nič, lebo aspoň nemáme žiadne očakávania. Čokoľvek, s čím sa tu potom stretneme nám príde zábavné. Je určite lepšie prísť na neznáme miesto a začať skúmať až tam, ako mať prehnané očakávania.
 
K: Pokiaľ viem tak všetci traja ste veľký fanúšikovia The Smiths. Nedávno sa k vám na vašom koncerte pripojil Johnny Marr, ich gitarista. Aký to bol pocit? Je možné, že prišiel dnes s vami?
 
GJ: Nie neprišiel. Nechali sme ho v Manchestri. V poslednej dobe sa často stretávame v jeho dome a spoločne píšeme skladby na náš ďalší album.
V podstate, ani nie je možné zobrať ho teraz niekam s nami hrať. Chystáme nové skladby, pracujeme na nich. Bolo by kontraproduktívne, keby bol tu a musel hrať naše staré veci. Dokončíme album a potom pôjdeme aj s ním na turné.
 
 
K: Na vašich dvoch posledných albumoch sa objavili dve veľmi vydarené akustické skladby. Nerozmýšľali ste niekedy nad vydaním čisto akustického albumu, alebo odohraním akustického koncertu?
 
GJ: Je to ťažké, už sme to skúšali v minulosti. Ja osobne hrám na akustike rád, absolvoval som už niekoľko akustických krátkych koncertov pre rôzne rádia. Problém je v tom, že niektoré naše skladby sú na akustike výborné, ale paradoxne najväčšie hity sa zahrať moc dobre nedajú. Ak by sme hrali akustický koncert, ľuďom by tieto skladby chýbali. Možno by sa dali akustické veci nahrať v rámci bočného projektu, ale The Cribs sú v princípe punk rockovou kapelou.
 
K: Kto prišiel s nápadom zveriť produkciu vášho posledného albumu Men´s Needs, Women´s Needs, Whatever do rúk speváka a gitaristu Franz Ferdinand, Alexa Kapranosa?
 
GJ: Boli sme spolu s Franz Ferdinand na turné po Amerike a Alex sa zaujímal o možnosť produkovať náš album, s čím sme samozrejme súhlasili.
 
RJ: Všetky dnešné britské kapely sa snažia získať si na produkciu svojich albumov
čo najväčšie mená, ale nerozmýšľajú nad tým, že by mohli skúsiť celkom
nový prístup, zo strany niekoho kto má o produkciu veľký záujem, hoc s ňou
  doposiaľ nemá žiadne skúsenosti. Toto bol presne Alexov prípad.
 
K: V minulosti ste zahrali niekoľko špeciálnych koncertov. Tri po sebe nasledujúce večery ste odohrali postupne všetky svoje tri albumy, alebo len teraz nedávno, koncert čisto zložený z b-strán. Je možné, že niektorá z b-strán odznie aj dnes? Napríklad skladba It Happend So Fast patrí k jedným z vašich najlepších.
 
GJ: Ďakujem, môžeme ju teda dnes zahrať. Normálne to síce nerobíme, lebo nemáme popri singloch veľa voľného miesta v playliste. Každopádne ja mám b-strany veľmi rád a preto som sa na spomínanom koncerte zloženom len z nich veľmi dobre zabával.
 
K: Je tu možnosť, že vydáte svoj ďalší album len cez internet? Aký je váš názor na vydanie posledného albumu Radiohead In Rainbows?
 
GJ: Pre kapelu, ako sú Radiohead to bol najlepší spôsob, ako mohli album vydať. Dlhé roky boli upísaní veľkému vydavateľstvu a stihli si za toto obdobie získať obrovské množstvo fanúšikov, takže teraz už to vydavateľstvo až tak nepotrebovali. Nebol to vlastne až taký múdry ťah, ako skôr logický krok. Keby mi niekto povedal, že predám tri, alebo štyri milióny albumov, bez toho aby som sa musel podriaďovať všetkým tým pravidlám veľkých vydavateľov, tiež by som to urobil.
 
RJ: Je stále dosť ľudí, ktorí od hudobného albumu očakávajú aj viac ako len mp3ky. Obal, obzvlášť vydarený, má stále svoju pridanú hodnotu. Je to úplné iný pocit mať album fyzicky v rukách, ako len niečo stiahnuť z internetu.
 
K: Ako som tak sledoval vaše DVD Leave Too Neat, mapujúce ostatnú koncertnú šnúru po Anglicku, všimol som si na tvojej basgitare samolepku s logom basketbalového týmu Portland Blazers. Si fanúšikom basketbalu, alebo ide o niečo iné?
 
GJ: Nie som ani tak fanúšik basketbalu, ako skôr fanúšik samotného mesta Portland. Žil som tam nejakú dobu, mám tam stále veľa kamarátov, takže išlo skôr o poctu im. Keď sme však boli naposledy v New Yorku, dostali sme lístky na zápas Knicks proti Pheonix Suns. Fandil som domácim, ale prehrali.
 
RJ: No a to dosť výrazne.
 
GJ: Až také zlé to nebolo.
 
K: Vďaka za rozhovor.