Rovnako, ako samotný názov albumu označujúci výrazné odtiene modrej, počítajúc s tmavomodrou, modrou ako obloha, svetlomodrou a azúrovo modrou, podobne aj jeho obsah je jednosmerne zameraný. Totiž, všetko na tomto albume je skvelé a čím ďalej, tým skvelejšie.

Jospeh Mount vám nebude tvrdiť, že je presný ako metronóm. Tento usmievavý Angličan, ktorý autorsky stojí za oboma doteraz vydanými albumami Metronomy, si uvedomuje svoje výhry, ale nezabúda pochybovať. Napokon, to sa od niekoho, kto produkuje tak svojskú hudbu, právoplatne očakáva.

1.) Arcade Fire sú z Kanady. 2) Práve vydali svoj tretí album s názvom The Suburbs. 3) Zvyšok ich histórie nájdete napríklad na Wikipedii. A teraz bez zbytočných okolkov prejdem rovno k veci: toto je album, ktorý som od Arcade Fire očakával pred troma rokmi.

Žiadne špeciálne nástrojové obsadenie, Fang Island sú o troch gitarách, base a bicích, a aj napriek tejto obyčajnosti prinášajú do hudby humor. Stále si nie som istá tým, či to, čo hrajú, myslia úplne vážne. Už len preto, že v roku 2010 bez hanby vykradli heavy metalové a klasické prog-rockové riffy a pridali k nim feeling zvučiek z televíznych seriálov prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. A do toho tie ich bizar videoklipy...

Stavím sa, že vám určite nedá zaspať zásadná otázka - čo ak by raz americkej pätici HEALTH výrazne preplo a namiesto vytrieskania duše zo svojho noiserockového bordelu by začali robiť shoegaze, ambient, alebo nedajbože nu-disco. Tu je odpoveď.

Podivínstvu sa na konci prvej dekády začalo znovu dariť - ako hubám po daždi – aby som ostal verný frazeológii. Všetky tie freak a weird, a čo ja viem ešte aké kreatúry, čo za posledného pol roka dali o sebe vedieť. Počnúc Devendrom Banhartom a jeho zeppelinovským výkrikom What Will We Be, cez divadelnú epopej Have One On Me Joanny Newsome, až po, v októbri toho roku očakavaný, Swanlights od súčasného Marca Antonia alias Antonyho Hegartyho. Stále nám pripomínajú, že šialenstvo a podivínstvo sa od čias osvietenstva ešte stále nepodarilo vytesniť a internovať.

Creepy Teepee je zázrak. Veď povážte, štyri dni v jednom z najkrajších miest v Čechách, v prostredí historickej Jezuitskej koleje, žiadne veľké stejdže, čakanie pod nimi, prekrývanie kapiel. Rad na pivo tak zostáva jedinou festivalovou neresťou. Je to festival, na ktorom je tak dobre, že odpustíte aj priemerné kapely. Tých je dosť, no aj pri nich si človek s radosťou podupkáva a tak priemernosť nemusí byť v zástupe parádnych interpretov na škodu.

Ženské kapely u nás už dávno nie sú raritou. Hoci hlavne mužská čast publika zvykne hovoriť, že keď už nič iné, aspoň sa dá na to pozerať, nájdu sa ucholapné dôkazy, že to nemusí byť nutne pravda, a že občas treba najskôr otvoriť uši, až potom oči. Aj keď to sa v prípade YouCoco oplatí tiež.