Domino 1/2009

 

Ako hovorí Geogre Orwell, niečo sa zmestí do slov, niečo nie. Ja by som si však dovolil túto myšlienku trošku pozmeniť. Niečo slová stihnú zachytiť ihneď, niečo neskôr a niečo nikdy. Prečo to spomínam? Pretože ide o typický fenomén, ktorým Animal Collective zamotajú hlavu všetkým hudobným kritikom vždy, keď prídu s novým releaseom. 

Hľadať pomenovania pre nové, a to nielen hudobné fenomény, ktoré zásadným spôsobom určujú hudobný progres a neuchýliť sa k skostnateným škatuľkám, v tomto prípade New Weird America, môže viesť po niekoľkých neúspešných pokusoch k hlbokej dezilúzii autora. To však zatiaľ nie je môj prípad, a preto sa pokúsim niekoľkými slovami, hoci nevymyslím asi nijaké nové pomenovania, priblížiť to, čím Merriweather Post Pavilion posunul hudobný výraz a aj chlapcov z Balthimoru znova o krok ďalej, a tým sa na chvíľu ocitli na špičke originálnosti.

 

Iste mi dáte za pravdu, že každá zver ak sa dostane do styku s ľuďmi má na výber len dve úbohé možnosti ako ďalej. Buď si zvolí útek v snahe zachovať si svoj divoký charakter alebo sa pod vidinou pohodlnosti usadí v domácnosti. No nechcem tu z toho robiť analýzu vzniku prvotnopospolnej spoločnosti, ale zdá sa, že náš zvierací kolektív si zvolil, pod zámienkou dostať sa viac ľudom pod kožu, druhú možnosť. Transformáciu na „zvieraciu farmu“. A tak, ak sa zvieratká rozhodli usadiť vo väčšine domácností, bolo načase trošku skrotiť svoj prejav. 

 

Klasické výrazové postupy, ako donekonečna znejúce elektronické slučky obmieňajúce sa v jednotlivých výškach poprepletané rôznymi noiseovými experimentmi, tak charakteristické pre ich minimálne dva posledné počiny, radový album Strawberry Jam(2007) a EP Water Curses (2008), ostávajú aj naďalej nosnými prvkami skladieb. Avšak už nenesú taký stupeň výraznosti a miestami aj surovosti či sekanosti ako naposledy. Sú skôr v úzadí a ticho, no zato poctivo napomáhajú k lepšiemu vyzneniu melódií, ktorých nositeľom je jednoznačne spev. Skladby na novom albume pôsobia ucelenejšie a jednoliatejšie s výrazným popovým nádychom, čo má za následok celkový pokojnejší pocit, už aj pri prvom vypočutí. 

 

Ako to na takej farme chodí, aj na Merriweather Post Pavilion sú si všetci rovní, no niektorí sú si rovnejší. Na rozdiel od Orwellovej alegórie, tí ktorí sú si rovnejší na „pavilione“ majú pozitívny charakter. Napríklad ich prvý singel My Girls alebo výrazne spevavá a rytmická Summertime Clothes. A čím dlhšie to počúvate, pomaly zisťujete, že je tam „rovnejších“ skladieb stále viac a viac. Hoci som si spočiatku musel nahovárať sympatie k jednotlivým skladbám, nakoniec som tomu aj sám uveril a vôbec mi to nevadí.

 

Azda nakoniec by malo zaznieť nejaké to prirovnanie či nové pomenovanie. No nateraz som nevymyslel nič lepšie, ako Sub Urban Pop Pavilion. Dúfam, že budete spokojní.

 

Súvisiace články: 

Strawberry Feels Forever (Report)

Interview: Geologist z Animal Collective

Animal Collective - Water Curses EP