27/9/2011, Mute  

Od glitchového Multifunktionsebene, cez plochejší, ale predsa len atmosférickejší Duplex, až po výrazne „pesničkovejší“, melodickejší, nástrojovo hustejší a ešte po mnohých stránkach vynikajúci/ejší Walls: Apparatove hudobné smerovanie sa s albumami citeľne a počuteľne vyvíjalo. The Devil´s Walk je tiež už niekde inde. Otázne je, či je krokom vpred, alebo len tak... do prázdna.

Od vydania Walls v roku 2007 sa Sascha Ring a.k.a. Apparat rozhodne nenudil: turné k albumu spolu s bandom (Wilsonic 2008), neskôr kolaborácia s kamarátmi z Modeselektor v Moderate, s týmto projektom ďalšie turné (Wilsonic 2009) a predskakovanie Radiohead. V roku 2010 vydal svoj výber v rámci DJ Kicks mix, údajne ako rozlúčku s „tanečne orientovanou“ hudbou, hoci mnohí (sme) ani jeho ostatný album nepokladali práve za hnací motor parketov... The Devil´s Walk sa však okato posúva k akejsi zachmúrenej epickosti, no zároveň aj popovej jednoduchosti. Možno práve pre únavu z beatov, možno pre snahu zachytiť boom „nového popu“, ktorý reprezentujú James Blake či Jamie Woon. Aj keď úprimne, brnkanie na citovú či citlivú strunu išlo projektu Apparat aj predtým.

Nechápte to zle, stále je to Apparat, čo je vždy záruka určitej úrovne. Vlastne je to Apparat aj o niečo viac, ak sa na to pozrieme z hľadiska vokálneho zastúpenia. V niektorých momentoch pozitívne (Song Of Los, Black Water), sú však miesta, kde mu ide uveriť o niečo ťažšie (Escape, Candil De La Calle). V The Soft Voices Die je dokonca jeho hlas v závere tak trochu navyše: za pomoci mašiniek, xylofónu a slákov postupne vystavaná skladba, pomalšia a menej úderná príbuzná Fractales z albumu Walls či moderatovským Porc#1 a #2, by sa pokojne zaobišla aj bez neho. Najuveriteľnejší vokál je tak paradoxne hosťujúci: Anja Plaschg a.k.a. Soap&Skin sa do temných, na city útočiacich skladieb s ťaživým klavírom, akou je Goodbye, bezpochyby hodí. Kto pozná jej sólovú tvorbu, nepýta sa prečo.

Hudobne je The Devil´s Walk rozhodne chudobnejší a menej farebný ako Walls. Aj keď napríklad A Bang In The Void sa silno ponáša na Not A Number. Singel Song For Los bol zvolený veľmi umne: jednoduchý, ľahko-glitchový podmaz, dotvárajúci trochu melodramatickú atmosféru a chytľavý refrén, ktorý sa dostáva z hlavy len pomaly. Celkovo je počuteľný úbytok (údernosti) beatov, ich celkové zjemnenie, spomalenie či zdubstepovatenie (Candil De La Calle), to sa ale v prípade takmer kompletne baladického albumu dá celkom predpokladať. Black Water je ako vlna, nabaľuje zvuky a intenzitu, pomaly vás do seba vtiahne a potom nenáhlivo odznie do ticha - a práve na túto funkčnosť pomalých skladieb by mal Sascha Ring myslieť častejšie. Tá v záverečnej Your House Is My World je síce tiež platná, ale na tú nech myslia napríklad vyššie spomenutí Jam(i)esovia.

Z tohto albumu pravdepodobne nikto nespadne na zadnicu. A ak áno, tak asi len veľmi pomaly. No chytať za hlavu tiež nie je nutné. Tmavé večery, studené šedé rána a všetky ich duše ho určite ocenia. Sascha Ring by možno len mal rozmýšľať viac ako producent, než ako pesničkár. A možno má (ako mnohí) len tú smolu, že si predchádzajúcim albumom nahodil latku veľmi vysoko. The Devil´s Walk ju totiž buď šúcha členkom či ramenom, alebo úplne podlieza. Síce elegantne, ale podlieza.

Súvisiace články: