2011, 4AD

Atlas Sound sa po dvoch rokoch znova prejavil. 29-ročný Bradford Cox, ktorý za týmto projektom stojí, sa vie dostatočne vyžmýkať zo svojich emócií na to, aby ich následne pretavil do hudby. A (možno) pridáva aj niečo navyše.

19-ročný Bradford začínal a (neskončil) ako spevák a gitarista v skupine Deerhunter, ale už dávno predtým trávil svoj čas s obyčajnými kazetami, symbolmi rokov deväťdesiatych. Nahrával na ne gitaru, zvuk bicích a hlavne svoj nežne-melancholicko-zraniteľný, no stále značne mužný hlas. Jeho život je viac-menej ako názorná ukážka filmového „weird“ hrdinu z predmestia: sám sa stotožňuje s Nožnicovorukým Edwardom. Trpí Marfanovým syndrómom (čo je, ako tvrdí Google, dedičné ochorenie spojivového tkaniva), ktorý viditeľne poznačil jeho zovňajšok a najmä vnútorný svet. Uvedomujúc si, že je zvláštne iný, našiel uplatnenie svojich vnemov hlavne v hudbe.

Tretí album projektu Atlas Sound, ktorý nesie názov Parallax, je zrejme najosobnejším zhrnutím Bradfordovej existencie. Sám hovorí o zvláštnej križovatke, na ktorú sa dostal po turné s Deerhunter, keď sa ocitol sám na Islande a začal všetky nahrávky dávať dokopy. Množstvo osamelých momentov sa na charaktere albumu odráža v značnej miere, nesie sa v zvláštnych koncepciách sna a kaleidoskopických kúskoch prebdenej noci. Zvuk je síce menej abstraktný ako na predošlých albumoch, ale paradoxne o to viac sa v ňom črtá jeho pocitové menu. Metamorfózy používaných hudobných nástrojov a hlasové echá vytvárajú hypnotické priestory, v ktorých sa dá dokonale precitnúť. 

Jemné gitarové prechody v Terra Incognita sú stelesnením surreálnej príchute, ktorá sa tiahne celým albumom. Náznaky vyznania ku samote (I know a place called love/ No one bothered me there, no I was all alone) vyznievajú až sladko útešne. Vyvinul si vlastný, neopozeraný doprovod, ktorý ho nasmeroval dobre počúvateľným smerom. Niektoré hravé, popovo chytľavé melódie, napríklad aj v Praying Man, sa spolu s jeho hanblivým „sha la la“ pri počúvaní ľahko prilepia na podvedomie. Modern Aquatic Nightsongs skutočne znie takmer ako z podmorského dna a kladie otvorené otázky (Is your love worth the nausea it could bring?). A záverečné odhodlania (Everywhere I look /There is a light/ and it will guide the way) s trochou odvážnej harmoniky sú presvedčivým ukončením albumu v piesni Lightworks. Bradford sa v rozhovore pre Pitchfork vyjadril, že celý album je venovaný Trish Keenan, speváčke z Broadcast, ktorá zomrela v januári na pneumóniu. Ako uviedol v rozhovore pre Pitchfork, práve ona ho totiž naviedla na cestu „sci-fi zvuku“ a ovplyvnila jeho terajší zvuk. To, ako sa vie úspešne hrať s psychadelickými zvukmi, šarmantne poťahujúc záverečné rozuzlenia každej piesne.

Samota vie byť sama o sebe dobrým kreatívnym spolupracovníkom. Pri Atlas Sound je to zreteľne počuť. Kým si Bradford pozbiera ešte nejaké bonusy do hudobnej alchýmie, presunie pár sympatetických zvukov a refrénov, zatlčie ďalšie citové klince a možno sa naučí používať skrutkovač na melanchóliu, paralelne s počinmi Deerhunter sa rozhodne jeho aktivity oplatí sledovať.