Bonobo – Black Sands

Wegart/Ninja Tune 03/2010

Prezrádza to aj obal. Simon Green, známy skôr pod opičím pseudonymom Bonobo, sa aktuálne príliš nevzďaľuje od svojich koreňov. Uprostred bujnej vegetácie prevažne najazzlých chill-out štruktúr sa ako stožiar týči sampling a elektronika. Oba svety, aj keď existujú autonómne, sa navzájom ovplyvňujú. Prvý svet si ale vystačí aj bez toho druhého.

Najdžezovejší kúsok Animal, skladba úplne zbavená elektroniky, to len potvrdzuje. Takisto aj krásny inštrumentálny otvárak Kiara Prelude. Po valčíku s typicky Greenovskými slákmi už prichádza na rad spomínaná fúzia. Volá sa to Kiara, nie je to nič nové, ale predsa to má tak úžasne polámaný vokál a dravý beat, že človeka už pri prvom strete nenechá ľahostajným. Úroveň, ktorú si Green nasadí, drží od začiatku až do konca pre seba typickú. Vysokú.

tl_files/clanky/obrazky/recenzie/bonobo_2010.jpg

Oproti predchodcovi Days To Come, ktorý asi nikdy nevymizne z môjho playlistu, ponúka Black Sands len tri skladby s vokálnym doprovodom, čo ale vôbec neprekáža. Bajku vystriedala o niečo menej éterická, no zato soulovejšia Andreya Tirana, známa spoluprácou s Greenovým ninja-kolegom Mr. Scruffom. No to najlepšie prichádza s inštrumentálkami.

Aj keď Green občas zaloví v inšpiráciách iným žánrom, nemá náladu na medzižánrové výlety, alebo nebodaj experimenty. Nechýba ani len ten orientálny opar predchádzajúcich albumov. Simon Green ako váš starý známy (El Toro) si jednoducho vystačí s bezpečne vyšlapanými cestičkami, a to je asi najväčšia výhoda aj maličký nedostatok zároveň. Nedostatok, ktorý mi je pri počúvaní Black Sands ukradnutý.

Jednoducho, kto s každým ďalším albumom automaticky očakáva experiment, má smolu. Mierne odbočky musia stačiť. Mne osobne by úplne stačilo, ak by si Green aj s kolektívom opäť odbočili na nejaký blízky festival. Vystúpenie na Wilsonicu 2008 bolo pre mňa jedným z najsilnejších koncertných zážitkov na domácej pôde.

Videjo: Bonobo - Eyesdown

Kúpiť album Black Sands cez www.wegart.sk

Juraj Hoppan

Späť