Na plátne venovanom hudobno-nehudobným filmom sa v poslednej dobe podozrivo veľa neživých bytostí pokúša stať človekom. Alebo aspoň nadobudnúť prívlastok „ľudskejší“. Nedávno to boli dvaja roboti z filmu Electroma, nápadne podobní francúzskemu duu Daft Punk, ktorí majú tento počin na svedomí. Tentokrát sú ďalšími adeptmi hlavné postavy filmu z produkcie rešpektovaného hudobného festivalu Sónar. Volá sa Finisterrae a aj v tomto prípade ide o nekonvenčnú “road-movie“. Teda respektíve ide o to, čo z tohto žánru zostalo po útokoch ironickej, absurdno-surrealistickej formy.  

Propagačný materiál tvrdí: „Dvaja duchovia, odetí v bielej plachte s dierami na oči, sa rozhodnú vrátiť do sveta živých. Musia však prejsť cestu svätého Jakuba až na koniec sveta - Finisterrae. Opustia prázdne pódium Sónaru a putujú vizuálne magickou krajinou.“ Títo duchovia (samozrejme plynulo hovoriaci výlučne po rusky) blúdia v narácii, ktorá sa k divákovi správa takmer rovnako neúprosne ako Hranice ovládania, posledný film Jima Jarmuscha. A práve v tom je, spolu s fascinujúcou vizuálnou stránkou, najväčšia sila Finisterrae. Máte dve možnosti. Pristúpite na jeho hru, čo v praxi znamená akceptovať fakt, že v tomto filme srnky rozprávajú (výlučne prostredníctvom titulkov) a že v útrobách katalánskych hvozdov sa bežne premieta pochybný videoart osemdesiatych rokov. Druhá možnosť: vypnete a prídete o veľa...

Totiž, toto nie je príbeh obyčajných duchov. Alebo snáď poznáte nejakých duchov, ktorí majú svojich súkromných psychoterapeutov? Títo nebožtíci trpia utkvelými predstavami, predsudkami (najmä voči malým lesným zvieratkám), majú svoje rituály, ktoré ich, ako sa domnievajú, chránia od zlých duchov. Na konci princ pobozká žabu a tá sa premení na krásnu princeznú. Fakt.

Za experimentálnu formu filmu je zodpovedný spôsob realizácie. Tvorcovia sa rozhodli najprv nakrútiť improvizované scény bez toho, aby im scenár diktoval „kam z konopí“. Dialógy a ucelený scenár vznikal až na základe získaného materiálu.

Film sa väčšinu času tvári ako nadštandardne nakrútený záznam divadelného predstavenia absurdnej drámy. Pojem „klasická narácia“ je tvorcom zjavne cudzí. A tak z ničoho nič narazíte na detailné zábery kochajúce sa vypchatými zvermi a krajinomaľbou. To všetko vytŕčajúce a predsa pohodlne zasadené do "deja". Krátka, odveci rekontextualizácia: tieto sekvencie väčšmi pripomínajú socialistické náučné filmy, ktoré vo vás majú prebudiť lásku k „zaslúžilým umelcom“ a ktoré, ak máte to šťastie, môžete ešte stále vidieť na obrazovkách STV. 

 

Okrem toho, že film si celkom neúprosne robí srandu zo všemožných žánrových klišé, berie si tiež do zubov ťažké metaforické rozprávanie, s ktorým kedysi pracovala generácia autorských režisérov šesťdesiatych rokov. Pozorné oko neprehliadne citácie Tarkovského. Ak by sa film objavil v širšej distribúcií (hahaha), viem si predstaviť, že predať by sa ho snažili vety typu: „Siedma pečať po päťdesiatich štyroch rokoch a na psychadelikách.“ Križiakov - máme. Kresťanské fetiše - máme. Ponurú atmosféru – máme. 

Finisterrae je v mnohom poplatný údajnej klasike režiséra Phillippe Garrela, filmu The Innner Scar (1972). Niekoľko odkazov na Garrelovu tvorbu sa nájde aj v hudobnej časti filmu: skromný soundtrack okrem Jimiho Tenora a Sergia Caballera dopĺňajú post-punkový Suicide a najmä Garrelova múza, Nico. The Innner Scar však nepotrebujete k tomu, aby ste túto surrealistickú výpravu na koniec sveta ocenili.

Film pracuje s pomalým tempom rozprávania, frekventovane využíva dlhé, často statické zábery. Vďaka úžasnej vizuálnej pôsobivosti však len jediný z týchto záberov vo mne vzbudil podozrenie, že tu už tvorcom nemôže ísť o nič iné, než o skúšanie diváckej trpezlivosti. Akoby sa Bélla Tarr rozhodol, že namiesto uvažovania nad plynutím času si z vás vo svojich filmoch jednoducho začne uťahovať. Humor je nakoniec jedným z hlavných kľúčov k interpretácií tohto nevšedného diela.

Finisterrae sa nedávno premietal v Bratislavskej A4. Zostáva len dúfať, že sa časom objaví aj na jednom z tunajších filmových festivalov. Ehmdramaturgoviamedzinárodnéhofilmovéhofestivalubratislavaehm.