Sub Pop Records 05/2010

Podivínstvu sa na konci prvej dekády začalo znovu dariť - ako hubám po daždi – aby som ostal verný frazeológii. Všetky tie freak a weird, a čo ja viem ešte aké kreatúry, čo za posledného pol roka dali o sebe vedieť. Počnúc Devendrom Banhartom a jeho zeppelinovským výkrikom What Will We Be, cez divadelnú epopej Have One On Me Joanny Newsome, až po, v októbri toho roku očakavaný, Swanlights od súčasného Marca Antonia alias Antonyho Hegartyho. Stále nám pripomínajú, že šialenstvo a podivínstvo sa od čias osvietenstva ešte stále nepodarilo vytesniť a internovať.  

Grey Oceans, v poradí už štvrtý album CocoRosie je toho exemplárnym dôkazom. Jednak preto, že prelína doterajšiu tvorbu Biancy a Rosie skrz na skrz, jednak preto, že z toho „skrz na skrz“ vzniklo niečo, čo by som rád s pátosom označil za vrcholné dielo. Greay Oceans síce ustrnul niekde na pomedzí rozháraného debutu La Maison De Mon Rêve a zvukovo uhladenejšieho a dynamickejšieho The Adventures of Ghosthorse & Stillborn, no pocit vyzretosti z neho cítiť hneď od úvodnej skladby, po ktorej vám až po zvyšok albumu neostáva nič iné, len sa s pocitom naplnenia dať zaživa zakopať (Undertaker) alebo rovno obesiť na šibenici (Gallows). 

Možno sa chvíľu zdalo, že freak folku odznelo na večné časy v prospech iného fenoménu, ktorého vlajkovými loďami sú napríklad newyorskí Grizzly Bear či britskí These New Puritans, fenoménu, ktorý koketuje s menej bizarnými prvkami, fenoménu, ktorý je príliš klasický aby mohol byť popový a príliš popový aby mohol byť klasický, fenoménu, ktorého experimenty pramenia z úplné iných pohnútok, ako je folková úprimnosť a „pokrivená“ myseľ. No sestry Casadyové zas raz ukázali, že sa to ešte stále dá robiť úplné inak.

Robiť to s nimi môžete aj 27. júna vo viedenskej Arene.

 

Súvisiace články: