Warner 11/2009

Veľa som premýšľal čo napísať. Až toľko, že ma predbehli. Nuž budem ich musieť dobehnúť. A nebudem jediný, kto dobieha, predbieha, nadbieha, ale hlavne ubieha. Devendra už svojím prvým albumom The Charles C. Leary ubehol a bolo jasné, že tie ďalšie budú ubiehať stále viac a viac. Konkrétne sedemkrát. 

Nateraz pod titulom What Will We Be som nevedel dobehnúť do konca. Nie preto, že by ma nudil, alebo nebodaj obťažoval, práve naopak, preto, že som točil Angeliku dokola až kým som si neuvedomil, že ak chcem niečo napísať, mal by som prejsť na ďalšiu skladbu. Prešiel som, no môj problém sa tým nevyriešil. 

Áno, oholil si bradu no svoju hudbu neoholil, naopak tá nielenže vyrástla ale aj zarástla, obrástla. Obrástla i mňa. Pozor nehodnotím, iba konštatujem. Konštatovať, ako všade inde, by som mohol i to, že ide o retro sound v podobe 60s či 70s, no skôr „retro“ je pripomínať to ešte stále pri jeho siedmom albume. O Devendrovi toho v Európe nebolo napísané veľa, nevadí, on o sebe píše dosť a jeho rukopis je čitateľný. Ako rukopis malého chlapca v Chin Chin & Muck Muck. 

A nielen píše, ale aj kresli. Nájsť ho možno aj pod „B“ v antológii New Perspectives in Drawing.

 

Devendra Banhart vystúpi 22.6.2010 vo viedenskom klube Szene. Support: Pauwel De Meyer.