Island 07/2009

 
Mám taký pocit, že v poslednej dobe akoby sa vrece roztrhlo so speváčkami, ktoré možno škatuľkovať ako alternatívny pop. Alebo ich tak aspoň zaraďuje hudobný svet. V podstate je to fakt celkom príjemný, lebo tak môžu konkurovať zavýjajúcim, (polo)nahým, poprípade glitrami olepeným ... bytostiam a tým masovému poslucháčovi dokázať, že texty môžu mať aj myšlienku a skladba viac ako tri akordy. 

 
Florence And The Machine je spoluprácou Florence Welch a zoskúpenia hudobníkov, ktorí jej robia podklad pre spev. Vlastne by sme ich mohli označiť za kapelu, ale na to je Florence príliš výrazným prvkom, na albume aj na pódiu. Svojím hlasovým prejavom rozhodne zaujať dokáže - jej talent niekto objavil na toalete nočného klubu, kde si opitá spievala. Sama si píše texty, ktoré sú „príbehmi s dôsledkami a výsledkami zlej morálky“, hoci ja mám pocit, že sú skôr o láske. To sa však asi navzájom nevylučuje.

 
Debutový album Lungs obsahuje 13 skladieb, pričom posledná je prerábka klasiky z roku 1991 You Got The Love od The Source feat. Candi Station. Vo veľkej miere je naozaj postavený na hlase Florence, ktorý sa pohybuje niekde medzi Kate Nash, KT Tunstall či Juanity Stein z Howling Bells. Jednou z tých lepších ukážok jeho kvalít je hneď úvodná Dog Days Are Over či ľahko bluesom líznutá Girl With One Eye. Nájdete tu bicími výrazne podfarbenú Blinding či „rock´n´rollovú“ Kiss With The Fist. A zvyšok sa už tak nejak zlieva, aj keď treba povedať, že vcelku bezbolestne a príjemne. V UK je okolo toho celkom slušný hype, len netuším prečo. Hlas je fajn, aj hudba je fajn, ale niečo chýba. Niečo hlbšie. Svojské. Alebo je to možno len tým, že u mňa to už tohto roku vyhrala Bat For Lashes.

 

Súvisiace články: Bat For Lashes – Two Suns 

  

Florence And The Machine môžete vidieť 14. októbra vo viedenskom klube Flex

foto: Tom Beard