Domino 05/2009

Ich druhý a najlepší album So This Is Goodbye vo mne vždy zanechával chuť opätovne ho prežiť. Povzbudzoval intencie dať zbohom priemernej hudbe, s ktorou človek z lenivosti a návyku k interprétovi zbytočne zabíja čas namiesto toho, aby sa po jeho ďalšej priemernej doske konečne posunul k niečomu novšiemu, teda invenčnejšiemu, alebo aspoň zábavnejšiemu. Pri prvých vypočutiach novinky Begone Dull Care, sa mi v hlave vynorila podobná myšlienka, tentokrát adresovaná práve Junior Boys. 

Názorová nejednoznačnosť - intelektuál by povedal ambivalencia- vás bude sprevádzať niekoľko prvých posluchov. Tí skeptickejší, ako ja si zrejme povedia niečo ako: Veď takýto synth-pop, stavajúci na vrstvených melódiach, jemnej elektronike a na odkaze new wave, ten už dnes rapídne zvráskavel. Chlapcov by sme mohli ľahko prekrstiť na Senior Guys. A to ešte aj ich, podľa mňa donedávna slabší UK náprotivci Hot Chip, ktorí mimochodom pre Juniorov minulý rok vyhotovili vynikajúci remix skladby In The Morning, sa na svojom poslednom albume Made In The Dark posunuli k celkom iným chipom.

Junior Boys, ktorý tento zvuk na začiatku dekády tak trochu nakopli by asi nemali byť natoľko zaujatí svojou fazónou. Cena za zachovanie rukopisu je potom vysoká.

Sebareflexívna kolekcia Begone Dull Care tématicky, hudobne aj textárksy, vypovedá o umeleckých strastiach pri skladaní hudby a zároveň je poctou kanadskému režisérovi experimentálneho filmu Normanovi McLarenovi. McLarenova tvorba nesie podobné črty ako hudba pána Jeremyho Greenspana a Mathewa Didemusa. Je experimentálna, ale pritom prístupná. Alternative pop ak chcete. 

Po 5 – 6 vypočutiach nadmerná väčšina nakoniec nie je až taká fádna, aj keď len ťažko budete hľadať ekvivalenty k Double Shadow, In The Morning, The Equalizer alebo Count Souvenirs.

Faktom zostáva, že ide o isté pomalé rozkvitanie, ktorému sa aspoň kvôli tým piatim -šiestim oplatí venovať čas v autobuse s iPotom na ušiach. Nebudeme sa ale tváriť, že Begone Dull Care vám po čase celý rozkvitne. Voňavé begónie, ako hneď prvá na Junior Boys neobvykle optimisticky vyznievajúca Parallel Lines, alebo jedna z mála trvaliek Bits and Pieces príliš často prerastá burina. 

Vďaka za Sneak A Picture a The Animator. Sú dôkazom pretrvávajúcej juniorskej schopnosti emotívne zaujať. Príznakom zvukového posunu by mohla byť piata, klubovejšie znejúca skladba Hazel s názvom asociujúcim všeličo len nie jeho korektný preklad. Tu je jasné, že Junior Boys nie je klubová scéna cudzia. Viď predposledný micro.Wilsonic.

Vyšperkovaný zvuk sa však často blíži k sterilite a prehnaný dôraz na detail nechcene potláča celok. Begone Dull Care je jasným príkladom toho, že menej je niekedy viac. Ako EP by to bol vynikajúci kúsok zvukového a textárskeho majstrovsta. Škoda. 

Agitačka na záver: Každopádne so staršími skladbami a naživo na Wilsonicu to bude viac než fajn. Fakt. Tak si to choďte pozrieť. 

 

Súvisiace články: Wilsonic Festival 2009