Mute Records 04/2008

Sú albumy, ktoré keď uzreli svetlo sveta, tak sa stali vo svete hudby absolútnou bombou. Boli to (a stále sú) supernovy, ktorých výbuch spôsobil senzáciu. Medzi takéto prípady patrili napr. Moon Safari od Air, Melody A.M. od Royksöpp, Ágaetis Byrjun od Sigur Rós, či Dummy od Portishead. Bez obáv k nim môžete priradiť aj Dead Cities, Red Seas & Lost Ghosts od (vtedy ešte dvojice) M83, hoci z hľadiska komerčného dopadu predsa len za zmieňovanými debutmi (až na Sigurov) zaostávali. To však, už osamostatnenému Anthonymu Gonzalezovi vôbec neprekazilo cestu k tretiemu počinu Saturdays = Youth.


Latentne schizofrenická dvojka Before The Down Heals Us mi bola osobne ešte sympatickejšia ako debut, no paradoxne pôsobila menej vyrovnane. Do tretice všetko dobré. Saturdays = Youthznie od prvých tónov tak ako sa na veľký album patrí. V prvom rade je to predovšetkým veselšia kopa ako jeho predchodcovia, všetko znie uvoľnenejšie, ľahšie, radostnejšie, optimistickejšie a nenútene. „Tour de la évolution par étapes“.

K úvodnej predohre You, Appearing vám stačí pár sekúnd a poviete si: „a sme doma...“ Hneď na úvod je všetko tak, ako to máme pri M83 radi. Záhadné tajomno naznačujúce zvukovú apokalypsu. V takýchto prípadoch nezostáva nič iné, ako si povedať, že niektorí ľudia majú kurva talent pri selekcii zvukov. Už v druhom tracku Kim and Jessie nastáva veľké divadlo. Organický rytmus bicích je kostrou, na M83 až netradične optimistického tracku, umocneného chytľavým refrénom „Somebody lurks in the shadows, somebody whispers, somebody lurks in the shadows, yeah yeah yeah.“ Vystupňovaný záver umocnený nástupom gitary indikuje naozajstný hudobný pôžitok.
Elektronika u M83 rulez! Na preskačku sa zrýchľuje a opäť spomaľuje. Pri Graveyard Girl máte problém rozhodnúť sa, či je to viac o rockovom nádychu, alebo predsa len dominuje elektronika. Syntetizátorový nápor čerpajúci inšpiráciu z osemdesiatych rokov a prvky súčasnosti katapultujú tanečnú inštrumentálku Couleurs k vrcholom albumu. Romantická Up! asi nevošla na soudtrack k filmu Lost in Translation. Znie akoby bolanahraná pre repertoár speváčky spievajúcej v zafajčenom bare luxusného Tokijského hotela, či pre gejšu z japonskej botanickej záhrady. V závere albumu pevne držia oprate pokojnejšie skladby.Gonzalez sa snaží aby pompéznosť nevyznela ako gýč. Ja sa prikláňam k názoru, že sa mu to darí.

M83 si vytvoril(i) vlastný charakteristický štýl a rozpoznateľný rukopis. Anthony Gonzalez ide nekompromisne cestou, na ktorej nie je nikto jemu podobný. (Aspoň o tom neviem). Je možné, že si Saturdays = Youth zaradíte do širšieho výberu najlepších albumov roka.