Island 04/2008
 

Portishead sú pojem. Niečo ako značka, ktorú nalepíte na debutový album neznámej kapely, dúfajúc vo vyššie čísla predajnosti. Pre väčšinu sa stali symbolom deväťdesiatych rokov. Zvukom, ktorý prišiel akoby odnikiaľ a dokonale vyjadril náladu tohto obdobia. To, čo Dummy so svojou ľahkosťou ešte len naznačoval, druhý album vo svojej dusivej atmosfére dotiahol do konca a Portishead sa náhle ocitli v slepej uličke. Možno je to len náhoda, no ich v každom ohľade skvelý živák z New Yorku vyšiel práve na konci tej dekády, ktorej zvuk tak výrazne ovplyvnili. Kruh sa uzavrel a my sme si zvykli v súvislosti s Portishead používať už len minulý čas.

 

Prichádza rok 2005 a spolu s ním sa objavujú prvé dôveryhodné informácie o comebacku (i keď k oficiálnemu rozpadu nikdy nedošlo). Napriek tomu, že sa s touto informáciou spájalo množstvo nádejí, bola vzhľadom na fakt, že zo slova comeback sa stalo synonymum mizernej snahy oživiť zašlú slávu podpriemerných kapiel, opatrnosť viac než na mieste.

 

Je rok 2008 a nový album Third je na svete. Hudobný priemysel sa zmenil a s ním aj spôsob distribúcie hudby. Už viac ako mesiac pred oficiálnym vydaním albumu sa dal Third nelegálne stiahnuť, no jeho špinavý garážový zvuk len utvrdzoval v názore, že ide o hrubú nezmastrovanú verziu. Akýsi surový náčrt, ktorý treba ešte prekresliť a upraviť. Lenže oficiálny release je tu a táto surovosť na ňom zostala. Je to svojim spôsobom komické, ako ľudia ani nepočítali s možnosťou, že by nový album Portishead mohol znieť práve takto. Garážová špinavosť zmiešaná s nekompromisnou údernosťou. To je Third.

 

Portishead nahrali nový album. Žiadna nostalgia, žiadna kópia Dummy, žiadne deväťdesiate roky. Trojica sa pri jeho komponovaní pozerala okolo seba, nie za seba. Ide z neho pocit, akoby kapela presne vedela, čo nechce a z toho, čo zostalo, už vyberala s istotou. Napriek (alebo vďaka) tomu je ich rukopis jasne čitateľný. Je to akoby spojili novú formu so starým obsahom, kde obsah tvorí mrazivá atmosféra, úsporná, no efektívna gitara, bezútešná lyrika a hlas Beth Gibbons. Formu reprezentujú predovšetkým nové postupy, originálne zvuky a ruchy, geniálna rytmika a už zmieňovaný špinavý zvuk.

 

Third je nekompromisný a hlučný, no zároveň surovo nežný. Vo svojej odlišnosti držia jednotlivé skladby pokope. Niektoré z nich však predsa len zaujmú viac. Príkladom je apokalyptická Plastic alebo singel Machine Gun, v ktorom plačlivý hlas Beth Gibbons podfarbený klávesami dokonale kontrastuje s úderným rytmom elektrických bicích, valiacich sa robotickým tempom vpred. We Carry On pôsobí ako soundtrack k futuristickému obetnému rituálu.

Vyslovene slabý track tu nie je. Skôr by sa dalo hovoriť o nostalgii niektorých songov, ktoré silne odkazujú na predošlé dva albumy. V porovnaní s novými, experimentálnejšími a odvážnejšími trackmi pôsobia Magic Doors a Threads príliš familiárne. Pre niekoho však môžu predstavovať najsilnejší moment albumu. Záleží od toho, ako je kto ochotný prijať novú formu, ktorú Portishead s Third priniesli.

Je rok 2008 a Portishead sú späť s vynikajúcim albumom. Otázka je, dokedy...

Portishead zahrajú na Bažant Pohode 2011, 7.-9.7. 2011, Letisko Trenčín.