Frenchkiss 08/2009

 

Peter Silberman sa odsťahoval do New Yorku a ukryl sa pred svetom. Rodinu, priateľov, celý predchádzajúci život chcel nechať pohodený niekde v opustenom dome. Vyzeralo to, že po strate milovanej osoby jednoducho nedokáže pokračovať. Rakovina si nevyberá.

 

Lusknutie prstami. Je rok 2009 a album The Antlers sprevádza Petrov vokál sprostredkúvajúci texty hádam až priveľmi osobné. Niekto by povedal „biznis, špinavý obchod s vlastnou dušou“, ja hovorím „jeden z najúprimnejších albumov uplynulého roku“. 

 

Album Hospice bol pôvodne iba kolekciou piesní myslenou ako „elégia plánovaného zmiznutia“, no (a nechajte ma povedať chvalabohu) nie všetky plány vychádzajú. Áno, dá sa povedať, že album nie je prudko invenčný, veď utrápených pesničkárov je na svete viac než dosť. Aj štipku elektroniky do tvorby mnohí zakomponovali, The Antlers v tomto prípade prihodili nejakú tú shoegazeovú plochu, ktorá unáša až k slnečnému horizontu zimného dňa . Hospice nie je ničím komplikovaným. Je jednoducho úprimný. 

 

Nikto vám nemusí zomrieť, aby ste vnímali bolesť obsiahnutú v jednotlivých skladbách (Kettering, Epilogue), to však neznamená, že všetky sú zhudobnené depresie (Bear). A nemusíte ani poznať osud Sylvie Plathovej (Sylvia). Vlastne vôbec nemusíte rozumieť textom, lebo Petrov hlas je tej bolesti plný, aj keď šepká, aj keď kričí na Sylviu, nech vytiahne hlavú z trúby. Áno, môže to pôsobiť pateticky a istotne na mnohých aj pôsobí. Ale ja som mu uverila. A nebolo to vôbec ťažké.