Parlophone, 08/2008

Je to už pomaly jedno desaťročie, čo sa definitívne začal rozkladať žáner, ktorý pomáhal formovať britskú hudobnú scénu druhej polovice deväťdesiatych rokov. Z veľkej trojice boli prví, čo to pochopili. Oasis si totiž dodnes vydávajú jeden rovnaký album za druhým (ten najaktuálnejší vyjde o týždeň), Blur sa otočili britpopu chrbtom a našli útočisko v elektronike a The Verve sa jednoducho rozpadli. Možno preto, že boli zničení drogovou závislosťou, možno si mysleli, že svoje absolútne majstrovské dielo, teda album Urban Hymns, už nikdy neprekonajú. 

Uplynulo jedenásť rokov a The Verve sú späť so štvrtým albumom. Volá sa Forth a z jeho zvuku je po prvých tónoch jasné, že chémia medzi frontmanom Richardom Ashcroftom a gitaristom Nickom McCabeom je obnovená. Forth má totiž presne to, čo chýbalo všetkým Ashcroftovým sólovkám: originálny zvuk. Ten našli The Verve v spojení medzi psychadelickými gitarovými riffmi a priamočiarym pop-rockovým pesničkárstvom. Vychádzajúc zo svojich koreňov len dokazujú, že táto kombinácia je nadčasová a funguje aj po dekáde nečinnosti. 

Na novej platni budete hity ako The Drugs Don’t Work alebo Bittersweet Symphony hľadať márne. The Verve sa totiž oveľa dôslednejšie zamerali na štýlovú rôznorodosť skladieb. Paradoxne, rôzne tváre skupiny spolu obdivuhodne fungujú a ani jedna z desiatky piesní sa nedá považovať za slabší článok reťazca. Celkom zjednodušene by sa dalo povedať, že The Verve ukázali takmer všetko, čo vedia a všetko, čo sa v nich za tie roky nazbieralo: psychadelické pasáže vychádzajúce z početných improvizácií (Numbness), skryté gitarové extravagancie (Columbo), chuť písať jednoduché a jemné piesne (Appalachian Springs), preväzbované hlukové steny (Noise Epic) a cit pre silný singel (Love is Noise)...

Jedenásť rokov trvajúce čakanie určite nie je to najpríjemnejšie, čo môže interpret svojim fanúšikom ponúknuť. Pri The Verve však platí jedno: ak sa malo na tak skvelý a dozretý album čakať jedenásť rokov, tak sa to oplatilo.