Third Man Records / XL Recordings 03/2010 

Detroitské duo The White Stripes stihlo za dekádu svojej existencie vyprodukovať toľko vynikajúcich albumov, až sa musíme čudovať, či to je naozaj len desať rokov, odkedy nám v ušiach prvýkrát zarezonoval ich ostrý blues s príležitostnými vplyvmi raného punku. White Blood Cells, The Elephant, Icky Thump, (...) to všetko sú dôkazy, že tvrdohlavé odmietanie výdobytkov modernej doby a nechuť sledovať trendy ešte nemusí nutne viesť k umeleckej samovražde. Skôr k bezhlavej adorácií kritikmi.

 

Jack a Meg White-ovci majú aj bez nich preukázateľne dosť talentu na to, aby túto tvrdohlavosť cez DIY prístup premenili na pesničky, ktoré sú predovšetkým ich. Fungujú mimo času a rovnako dobre na albume, ako aj naživo. A to je základ.

Aj preto nedávno vznikol dokumentárny film Under Great White Northern Lights, mapujúci obskúrne turné naprieč promotérmi ignorovanými mestečkami Kanady. Namiesto klasického koncertného záznamu, ako to bolo v prípade štyri roky starého Under Blackpool Lights, nám režisér Emmett Malloy ponúka problematizujúci pohľad do zákulisia sveta rock'n' rollu, ktorý ale pre The White Stripes nikdy nie je skutočným zákulisím, kde by sa zbavili masky.

Záznamy bežných aj akustických vystúpení a spontánnych koncertov, usporiadaných len pre náhodných okoloidúcich hodinu pred začiatkom, sú malou náplasťou na fakt, že Jack a Meg na pódiu tak skoro asi neuvidíme. A keby sme aj náhodou mali to šťastie, určite sa tak nestane v autobuse alebo v indiánskom domove dôchodcov, tak ako sa to deje tu. Výber neobvyklých “pódií“ neznamená, že by sa Whiteovci potrebovali predvádzať viac, ako sú zvyknutí. Obyčajný akustický open-air koncert niekde uprostred kanadskej hornej-dolnej dokáže byť stále rovnako čarovný.

Ak nám Malloyov dokument niečo potvrdzuje, tak je to ich nekompromisný prístup k živému hraniu. Spontánnosť a energia sú namieste. Väčšina komunikácie s divákom filmu prebieha práve cez pódiové scény. A ten zvyšok? V rozhovoroch nám viac povie Jack. Introvertná Meg sa pustí do reči len zriedka a aj to tak, aby ju pre istotu nikto nepočul. Akoby mala s kamerou celý čas problém. Ide o predzvesť úzkosti z koncertovania, ktorá Meg zastihla krátko po skončení turné? Nevieme. Zdá sa, že Whiteovci majú svoj starostlivo štylizovaný červeno-čierny svet naozaj radi. Na druhej strane je otázne, nakoľko im ho vnucujú žurnalisti a fanúšikovia a nakoľko k ním patrí. Niečo hádam napovedajú zábery Jacka a Meg, pózujúcich na akomsi cintoríne uprostred tichej kanadskej krajiny.

V poslednej scéne Jack, sediaci vedľa Meg za klavírom, spustí baladu White Moon. Meg sa pri pohľade na svojho (údajného) ex-manžela neubráni slzám. Skôr ako ďalší výstup kabaretu zvaného The White Stripes to vyzerá na skutočné slzy. Špinavé obchodovanie s citmi? Možno všetko ukáže čas. Zatiaľ nám nezostáva nič iné, ako počúvať Jackových The Dead Wheather alebo The Racounteurs a spytovať sa pri tom: Kam sa podeli tie živelné bicie?