Anticon/Wegart 03/2008 Je len trinásteho marca a priznávam, na hodnotenie roka je sakramentsky skoro. Dá sa toho totiž ešte stihnúť príšerne veľa. V mnohých veciach budete horší, v mnohých lepší, a teda žite aspoň svoje súkromné životy čo najlepšie ako sa dá, lebo v hudbe je na tento rok vymaľované. Je to ako vedieť víťaza basketbalu po prvej štvrtine, hokeja pred koncom prvej tretiny, veľkej ceny Monaka po zverejnení výsledkov tréningu, golfu po šiestej jamke, či počúvať tretí album Why? v marci. Je to Alopecia. Najlepší album roka 2008.
Odkedy Yoni Wolf našiel v otcovej synagóge rok pred svojim nástupom na strednú starý 4-stopový rekordér, veľa vecí v jeho živote sa zmenilo. Začali prvé hudobné experimenty s rapovaním, hraním na bicích, nahrávaním vlastnej poézie. Keď potom v deväťdesiatom siedmom začal prvým rokom študovať na univerzite v Cincinnati odbor "Art Of Sex" a na freestylovej súťaži Scribble Jam ‘97 stretol svojho spolužiaka Adama Druckera, bolo všetko jasné. Wolfov megatalent na písanie skutočných pesničiek sa začal pomaly vyplavovať na povrch.
Najskôr spoločne s Adamom, v hudobnom svete skôr známym ako Doseone, vytvorili zoskupenia cLOUDDEAD a Greenthink, produkujúce drsný undergroudový hip-hop. Popri týchto a rôznych iných projektoch sa Yoni rozhodol venovať sa aj čisto sólovému Why? , ktorého debut Part Time People Cage…Or Part Time Key? si vydal na vlastne náklady, resp. ponapaľoval ho na klasické CD-Rká. Keď na koncertoch propagujúcich jeho oficiálny debut Oaklandazulasylum (Anticon. 2003) videl, ako jeho skladby znejú so živou kapelou, rozhodol sa do kapely prizvať brata Josiaha, aby hral na bicie, Matta Meldona na gitaru a Douga McDiarmida, aby sa z času na čas zapojil, na ktoromkoľvek inom potrebnom inštrumente. Why?, teda až na to, že ich ešte v 2006 po spoločnom turné s The Islands (ex-The Unicorns) opustil gitarista, boli na svete.
To, že Why? majú potenciál na rozdávanie, sa jasne ukázalo už počas ostatného Elephant Eyelash (anticon.2005). Zmes nekonečne uveriteľného spievania/rapovania, fantastických textov, plnohodnotných melódií, prekvapivých aranžmá gitary, basy, bicích, klávesov, jemných elektronických podmazov, síce ešte nebol vystužený toľkými hudobnými nápadmi ako je tomu v prípade Alopecia, ale aj napriek tomu patril v svojej dobe k vrcholom niečoho, čo sa s trochou nadhľadu dá označiť ako indie hip-hop. V prípade Alopecia je teda najobdivuhodnejším počet hudobných nápadov, ktoré sa podarilo jednému človeku vtesnať do ideálnych štyridsať štyri minút. Po prvom vypočutí ostanete úplné očarený a to len preto, aby ste ešte aj pri dvadsiatom stále dokázali objavovať ďalšie a ďalšie, doposiaľ skryté motívy. Presne takto nejako si predstavujem synonymum neopočúvateľnosti. Najsilnejším momentom môže kľudne byť devädesiata sekunda piatej Song Of The Sad Assasin, kedy sa zvuková stena zrazu nenávratne stratí a ostane nahradená iba klavírom na úrovni titulnej skladby k filmu Storyteling (soundtrack Belle and Sebastian), aby sa od tohoto momentu stala ústrednou postavou aj v opätovne sa vynoriacej stene pred jej záverom.
Je to sakra poznať, keď niekto vie napísať pesničku. Obrovský rozdiel, ktorý absolútne spoľahlivo roztriedi zrno od plevu, Why? a ďalších pár obdarených od zvyšku. Je to minimálne rovnako prekuknuteľné, ako snaha tejto recenzie opísať neopísateľné.
Miroslav Ondřejíček
Juraj Hoppan
Juraj Hoppan
Juraj Hoppan
archív >>
Pridať komentár