Na jar 2012 neznel žiaden iný track tak ukľudňujúco ako Rain on a Highway amerického hudobníka Daughna Gibsona. Svojou sporou a efektívnou konštrukciou, používaním samplov, hlbokým hlasom a nostalgickou atmosférou vyžaruje zvláštny pocit zmierenia, keď sa po pár vetách textu vo svojej druhej polke otvorí a rozpúšťa v impresionistickej klavírnej prechádzke.

Podoby priestoru medzi dvoma ľuďmi môžu byť rôzne. Priestor môže byť tým, čo ich rozdeľuje alebo spája. Môže byť vyplnený až po okraj túžbou, príťažlivosťou, vzájomným chcením, no poľahky sa vie zmeniť na hlbokú temnú priepasť požierajúcu všetky pokusy o zblíženie.

Pociťuješ aj napriek lepkavej, pastelovej a pre hudobný nevkus každého druhu poľahčujúcej atmosfére vrcholiaceho leta afinitu k ťaživým gitarám a zasneným vokálom? Z času na čas sa počas koncertu prichytíš pri tom, ako si neúmyselne a opakovane kontroluješ stav svojej obuvi? Niečo v temennom laloku ti navráva, že už si niekde počul slovné spojenia ako Panda Riot, School of Seven Bells, Asobi Seksu či Blonde Redhead a nešlo o názvy miestnych metalových zoskupení?

Niesť bremeno progresívnosti nie je ľahká vec. Nepísané, ale v podvedomí dotknutej komunity tvorcov a konzumentov silne zakorenené pravidlo velí, že v nedefinovateľnosti je sila. Každý správny stúpenec alternatívy by sa mal oblúkom vyhnúť tomu, aby jeho tvorba bola porovnateľná s čímkoľvek a nedajbože spadala do už zaužívaných žánrov a škatuliek... Prvotný ideál bol bez pochýb ušľachtilý, no jeho tvrdohlavé nasledovanie môže pôsobiť kŕčovito a v konečnom dôsledku má presne opačný efekt. Tak sa môže stať, že ak sa kapela bez okolkov hlási k určitému žánru, vyznieva to osviežujúco a sympaticky.

Už od svojho vzniku sú islandskí Sigur Rós žijúcim dôkazom môjho osobného presvedčenia, že svet, ten hudobný nevynímajúc, je plný paradoxov. Čím to je, že krajina s populáciou menšou ako naše hlavné mesto dokáže svetu ponúknuť toľko zaujímavých hudobníkov? Ako je možné, že kapela, ktorá je tak výrazne spätá s nepochybne špecifickým domácim prostredím, si dokáže nájsť cestu k toľkým poslucháčom z úplne odlišného kultúrno-spoločenského priestoru?

V jednej z Enových poznámok sa hovorí: „Ambientná hudba musí byť schopná obsiahnuť mnohé úrovne poslucháčovho záujmu bez toho, aby presadzovala jednu konkrétnu, a musí byť rovnako ignorovateľná ako zaujímavá.“ Dalo by sa polemizovať o tom, či ostatný album Olan Mill s názvom Paths má požadované liberálne kvality a ak nie, či je mu to vôbec na škodu.

Svitá. Aj napriek ročnému obdobiu sa tesne nad zemou zreteľne plazí mrazivá hmla. Je vlhko a chlad zalieza pod tenkú vrstvu oblečenia, ktorá už beztak nehreje po celej noci strávenej vonku. Na Tyršovom nábreží pri Starom moste postáva zopár vytrvalcov, väčšina už to vzdala. Za neurčitých zvukov doliehajúcich z vedľajšieho stage-u vystupuje na pódium sympatický chlapík v sivej mikine s kapucňou na hlave. Nenápadne si rozkladá aparatúru a začína hrať. Je jún 2008 a na festival Wilsonic dorazil jeden z jeho headlinerov, britský DJ a producent Chris Clark.

Označiť ich za ďalšiu tuctovú indie folkovú kapelu, ktorá mala proste šťastie, by bolo príliš jednoduché. Ak chcete vedieť, ako by to znelo, keby by sa pätica chalanov z kostolného zboru rozhodla opustiť zádumčivý senník za dedinskou farmou a zatvoriť sa do špinavej garáže na okraji veľkomesta, pustite si album Shallow Bed. No majte na pamäti, že zdanie niekedy naozaj klame.