Creepy Teepee je zázrak. Veď povážte, štyri dni v jednom z najkrajších miest v Čechách, v prostredí historickej Jezuitskej koleje, žiadne veľké stejdže, čakanie pod nimi, prekrývanie kapiel. Rad na pivo tak zostáva jedinou festivalovou neresťou. Je to festival, na ktorom je tak dobre, že odpustíte aj priemerné kapely. Tých je dosť, no aj pri nich si človek s radosťou podupkáva a tak priemernosť nemusí byť v zástupe parádnych interpretov na škodu.

S odstupom času, odznením svalovice a obnovením pokožky chodidiel, po zhnednutí opálených miest, po dvanástich hodinách nepretržitého spánku a ďalších x-hodinách pozerania fotiek, videí, komentárov... po tomto všetkom som schopná prehlásiť, že tento ročník festivalu Bažant Pohoda bol najlepší. Minimálne z tých šiestich, ktoré som mala možnosť zatiaľ navštíviť. A prehlásim to pokojne znova a nahlas. Najskôr asi o rok. Potom o dva, o tri... A budem to myslieť vážne.

Viedenskí promotéri sa museli dvadsiateho druhého júna zblázniť. Akoby nebolo dosť, že klub Flex obsadil početný kanadský projekt Broken Social Scene, v sympatickom klube Szene vystúpil americký weird-folkový king Devendra Banhart (čo tiež nie je práve rutinná návšteva) a v našej obľúbenej B72ke ďalší Američan Dan Snaith, známy skôr pod menom Caribou.

Ako základný kameň minimalizmu vraví: http://www.youtube.com/watch?v=q2tNeoMKyq8 (2.22') ... bez ohľadu na drink v pohári, nie vždy sa podarí vidieť jedinečné tak, ako tomu bolo v prípade radikálneho minimalistu Ryoji Ikedu. O pompézne otvorenie prestížneho festivalu, ktorý sa každoročne koná pod palmami Barcelony sa postaral práve tento japonský skladateľ elektroniky orientujúci sa na fyzické vlastnosti znenia. Ikedovu hru s audiovizuálom charakterizuje performačne neohraničená hra s jeho vnímaním. Kritická obec o ňom hovorí ako o jednom z najinovatívnejších, rešpekt budí aj Golden Nica ocenenie z Prix Ars Electronica festivalu 2001. Prinášame vám aspoň krátky náhľad na túto jedinečnú udalosť.

Ísť na jeden z najsilnejších festivalov tohto roka do Barcelony v strede skúškového obdobia je jedna z najväčších chýb, akú môže človek urobiť. Asi preto teraz ležím v posteli, cítim sa zle pri predstave univerzitnej budovy, mám pocit, že všetky festivaly mimo srdcovej Pohody sa budú musieť pekelne snažiť, aby sa mu vyrovnali, a snažím sa spomenúť na čo najviac z famóznych štyroch dní, tak, aby to nebolo zhrnuté len do patetického "aaaaaaaaa" a aby to nebol len klasický ego boosting report, v ktorom vám, obyčajným smrteľníkom, hovorím, čo som videl, aké to bolo a čo mi máte závidieť. V trpkej nálade z návratu na Slovensko preto začnem menej nadšene, no záver určite k patetickosti skĺzne. Tu je Primavera Sound 2010 mojím okom, tentoraz nie cez objektív, takže vlastne skôr uchom.

Druhý zo série troch NouveauNu koncertných večerov priniesol do Bratislavy pôvabnú internacionálnu zostavu Lonely Drifter Karen. Maličký Nuspirit Bar sa tak nachvíľu premenil na útulnú parížsku kaviareň, plnú vône čerstvej kávy a toho najlepšieho folku, šansónu a kabaretu. Jednoducho drobný, ale príjemný zážitok, ktorý vám v pamäti zostane ešte dlho. Ako tie viacfarebné gombíky na speváčkinom nevinnom overale.

Skvelé pesničkárstvo vs. priemerné. Skvelý hlas vs. priemerný. Skvelé aranžmány vs. priemerné. Lou Rhodes vs. Jay Leighton a.k.a rozdiel medzi priemernosťou a kvalitou bol v pražskom Akropolis ozaj silný. Lou Rhodes bola totiž čarovná a famozná, ako vždy, či už sama, alebo s Lamb.

Hoci v Košiciach vo štvrtok nebolo práve slnečno, aspoň trochu svetla priniesli do priestorov Tabačky filadelfskí A Sunny Day in Glasgow. Dve slečny a štyria páni veselo kombinovali shoegaze a dream-pop a okrem výborného posluchu sa najmä čo sa týka slečien, bolo na čo pozerať. Tak si to skontrolujte...