Barbakan 2009 (Banská Bystrica, 25-26.9.09)

Nechce sa mi hodnotiť, nechce sa mi mudrovať, nechce sa mi písať. Nechcelo sa mi ísť ani na Barbakan. Chvíľu. Potom som začal vkladať nádej do headlinerov. Chvíľu. Až napokon som sám seba presvedčil, že to zas a znova môže dopadnúť vcelku príjemne. Nebol som ďaleko od pravdy.

Zaspaté mestečko sa na chvíľku mohlo zmeniť na nedeľné korzo už v piatok a sobotu večer. Nezmenilo sa. Asi sa mu tiež nechcelo. Nevadí, klubová až komorná atmosféra mu vyhovovala. Teda minimálne mne. Pochopil to aj Pino aka Kasioboy. Hoci jeho hudba nabáda minimálne k letmému autistickemu pokyvkávaniu, nedialo sa tak. Jeho elektropop znel pokojnejšie. Pokojnejší bol aj potlesk.

Moje nechcenie vrcholilo v kine Korzo. Hrala bosá dáma menom Lisa Papineau. Áno, nechcelo sa mi nič. Nechcelo sa mi skákať, nechcelo sa mi hovoriť, len som nemo počúval čisté tóny a melódie spevu a cítil sa príjemne. Presvedčila ma a mojej letargii dodala odobrenie. 

Možno to vyzeralo tak, že sa vlastne nikomu nič nechce, dokonca ani Barbakanu sa nechcelo ukázať na svetlo sveta v augustových dňoch, ako bolo zvykom - zvyky sú nanič - ale po náhodnom kabaretnom intermezze Trucky sa mi naopak zas nechcelo ísť domov.