Bratislava, PKO, 4.9.2009 

 
Keby môj chrbát a môj krk vedeli rozprávať o piatkovom micro.wilsonicu v Bratislave by vám veľa nepovedali. Pravdepodobne by sa obmedzili na jedno hlasné „au“. Ich pohybové schopnosti sú totiž značne obmedzené a aj tie sú dosť bolestivé.

 
micro.wilsonic začal tak trochu typicky: zopár ľudí a z tých tiež väčšina postávajúca pri bare alebo sediaca v boxoch, takže počas hrania Ink Midgeta aj Pjoniho ich viac stálo pred PKO. Prichádzať vo veľkom začali až počas Foolka, ktorý mňa osobne (keďže som ho ešte nevidela) celkom prekvapil, lebo som si z nejakého dôvodu myslela, že hrá len pomalé veci. Nehrá. Karaoke Tundra už pritiahol na parket dosť veľké množstvo tancachtivých, jeho glitch/hip-hopový set rozkýval minimálne hlavy, hojnejšia účasť už bola celkom znateľná, aj keď mnohí možno iba čakali na hviezdy večera.

 
Coldcut v rámci turné Energy Union, propagujúceho využívanie inteligentnej energie, si prizvali sláčikové kvarteto, na plátne za nimi sa premietal ich vlastný Vj-film. Otcov Ninja Tune som mala možnosť vidieť už pred pár rokmi na Bažant Pohode a musím sa priznať, že tam zaujali viac. Vtedy bez sláčikov a bez ekológie, ale samy sebou, hoci remixy Muse a Arcade Fire potešili a projekcia bola prepracovaná (plus bonus v podobe 15 sekundového pohľadu na hovoriaceho Thoma Yorkea). Tancovala som síce ako o dušu, unava sa však dostavila z toľkej enviromentálnej osvety.

 
Lenže potom prišli Isobutane s Teapotom, pre mňa zlatý megaklinec do môjho už beztak uboleného krku. Ich set bol ideálne vyvážený, Iso rozbíjal a Teapot tak trochu lepil, čo vôbec nemyslím v zlom. Asi tak, že Iso bol heavy-metal a Teapot soft-metal. Aj pod pódiom to občas vyzeralo na metalový koncert (psychiatrickej liečebne). Minimálne v mojom okolí.

 

Micro.wilsonic ma jednoducho zničil. A zničí aj nabudúce.

foto 4,5,11,14: yuri

ostatné: boris filantrop

 

Súvisiace články: Wilsonic 2009 očami es-bé-eskára Luba