Bratislava, PKO, 13.03.2009

 

Máme za sebou ďalšiu, dá sa povedať, povinnú jazdu na microWilsonicu. No nebudem tu chronologicky opisovať sled udalostí a tým vám líčiť line-up tak, ako nasledoval, však koho to zaujíma, ten si to môže nájsť trebárs aj na domovskej stránke jeho staršieho a väčšieho brata. Len by som chcel ponúknuť dve charakteristiky, ktoré podľa mňa príznačne vystihujú už siedmi ročník toho čo sa odohralo 13. marca v bratislavskom PKO a ktoré sa pokúsim v nasledujúcich riadkoch obhájiť inak, ako len konštatovaním, že Wilsonic je proste značka. 

 

I napriek tomu, že sa na ňom predviedli aj dvaja interpreti zo Slovenska si trúfam tvrdiť: áno svetový! Pretože Longital a Dope Aviator sú viac európskou záležitosťou ako slovenskou. Longital sú typickým príkladom toho, že na Slovensko sa väčšina dobrých a kvalitných vecí dostane vždy nejako obkročmo paradoxne aj keď pochádzajú odtiaľto. Dope Aviators zas prekračujú hranice našej domoviny práve ambíciami, ktoré vkladajú do svojho hudobného prejavu.  

Ak sa vám zdá, že to tak bolo len donedávna nech sú vám príkladom samotný slovenský poslucháči. I napriek snahám oboch interpretov sa predviesť v sviežejšom prejave spoluprácou buď s londýnskym producentom Andrejom Bakom (Longital) alebo novým VJským členom (Dope Aviators) ľudia svojou riedkou prítomnosťou na oboch koncertoch len potvrdili stálu nedôveru v schopný slovenský export. V tomto prípade je asi lepšie hovoriť o slovenskom importe spať.

 

Pripomínať invenčnosť pri takých menách ako Max Tundra alebo Joe Godard by bolo asi príliš komické. Na druhej strane zas problematizovať ich súčasnosť tvorby by tiež pôsobilo podobne najmä, keď pred vami skáče síce nie celkom plná „sála“ PKO ale zato tí čo ju naplnili to myslia úprimne. Max Tundra, po tohoročnom predvedení, by už fakt mohol ašpirovať na maskota podujatia. Jeho schopnosť pozitívne ovládať masu ľudí a neskĺznuť pri tom do totalitných rovín, udržať si vtipnosť, nadhľad (áno i pri jeho „výške“) a profesionálny multiinštrumentalizmus sú vlastnosti priam stvorené pre takú zodpovednú funkciu. 

Líniu živých vystúpení jednoducho, ale zato prijemne obhájili aj belgický Styrofoam. Ich nenáročný indie-rock veľmi dobre vie ako treba udrieť na správnu strunu aby to prešlo aj pred náročnejším uchom prítomných poslucháčov. 

V pozícii DJ-ov sa predstavili finsky Huoratron, ktorý svoju tanečnú hudbu pretavil do temných beatov, na druhej strane mu príjemne kontroval svojou dubstepovou atmosférou spletenou s minimalom Shacketlon. No niekde medzi tým treba hľadať už spomínaného Joea Godarda z Hot Chip so svojim didžejským side-projektom v tanečnom chill-outovom šate.

 

Či to, keď je niečo zahraničné a súčasne znamená aj to, že je to kvalitné nechám na vás. No ja si myslím, že micro.Wisonic tento rok spravil zas a znovu kvalitný kus práce pre to, aby sa nie moc veľká komunita hudobných nadšencov zabavila, poprípade i o niečo zväčšila.