Poľsko, Katowice, 7./8./9. 8. 2010Bez preháňania, OFF Festival je tak trochu
poľským All Tomorrow's Parties. Podobne ako na uznávanom anglickom festivale,
aj tu sa stretávajú tie najlepšie súčasné mená s čerstvými objavmi
a legendami (či vykopávkami). Žiadne veľké masy, žiadne ožraté davy – len
hudby-chtivé, prevažne poľské publikum. Menšie kapely sú rovnako dôležité, ak
nie dôležitejšie ako headlineri, neexistuje žiadny V.I.P. pass, hudobníci aj
diváci – všetci sa pohybujú v jednom areáli. Jednoducho
povedané: dobrý dôvod vypadnúť na pár dni do inak prispatého poľského
mesta zvaného Katowice.
Krivka kvality tohtoročného OFFu mala prudko
stúpajúcu tendenciu, asi ako zrkadlovo obrátený graf pádu gréckej ekonomiky.
Skončila až v bode, ktorý aj skúseného festivalového pútnika mohol donútiť
zaradiť tento zážitok do svojej top päťky.
A keď k vysnívanému line-upu leta, ktorý
ponúkol predovšetkým prudko aktuálnu kvalitu (z vety „this is our first time in
poland“ sa počas troch dni stalo klišé), pridáte útulný areál, pomerne dobre
zvládnutú organizáciu, vydarenú partiu ľudí okolo vás, keď vyjde počasie na
jednotku... potom je to na rozsiahlu reportáž. OFF si proste nezaslúži žiadny
krátky štek. Berte tento článok ako upovedomenie na všetko zaujímavé,
o čom sme chceli, ale nestihli napísať.
Pre mňa prvý koncert festivalu odpálilo svojou
pekne hlučnou špinou newyorské noise-rockové trio The Psychic Paramount – názov
kapely akoby predznamenal celý vývin atmosféry. Americký glo-fi pseudo-objav
Toro y Moi určil stratégiu, s akou si vybrať z bohatého menu: vyhýbať
sa vyhajpovanému tovaru, ktorý bude po lete zaujímať akurát tak rumunských
hipstrov (a to im asi krivdím) a radšej objavovať, alebo staviť na istotu.
Prvý vrchol bol na spadnutie niečo po pol
siedmej – čudný čas pre temných pavúko-nohých pánov z The Horrors, keď
zvážime ich terajšiu shoegazeovo-popovú temnotu a slnko tróniace ešte
pomerne vysoko nad areálom. Nebyť svetla, ani ten veľký stage by nevadil. Asi
aj pre tieto dramaturgické nedostatky mal ich koncert pomalší spád. Ale k veci:
aj keď môžu The Horrors s ich radikálnym obratom v podobe aktuálneho
albumu Primary Colours pôsobiť ako bábky, za ktorými stojí veľmi šikovný
producent, pri živom sete vám to bude, úprimne povedané, úplne jedno. Hlboký
hlas Farisa Badwana v kombinácií s fantastickými repetíciami
a shoegazeovými plochami napríklad v geniálnej Mirrors Image nakoniec presvedčil a zapálil prvý kotol pod
pódiom.
Vrchol dňa, a na tom sa zhodli viacerí,
však prišiel až po Badwanovej bande. Rakúšan Fennesz si, ako inak, nezabudol
svoju koženú bundu z krimošky na Prime. A čo je dôležitejšie,
nezabudol ani na svoje smutno-krásne ambientom podfarbené hlukové steny, tu
a tam spolu s tmou doliehajúce na lesnatý areál katowického parku.
Dojazd nasledoval v podobe kedysi autentického
dánskeho zázraku, dnes globalizovaného vývozného artiklu. Dajte mi späť starých
Efterklang! Na post-rockových A Place To Bury Strangers bolo príliš plno
a parno, komu z nich tak ako mne krvácali uši, ten si išiel oddýchnuť
a pomaličky zaspať na Tindersticks.
Vtipnou bodkou pre milovníkov recesie bol
Reakwon a jeho Wu Tang Fucking Clan hip-hop. Zistili sme okrem iného, že fellaz si už nevystačia s houseom,
ale potrebujú byť rovno „in da building“. A tak sa „Wu Tang In Da
Building“ poprípade „Wu Tang In Da Motha Fuckin Building“ okolo nás ozývalo
ešte ďaleko mimo areál na ceste do hotelu. A Joker musí počkať nabudúce – chcel
som, ale moje nohy boli zjavne proti.
Druhý deň otvorili FM Belfast a.k.a. ďalší
umelohmotný electro pop, ktorý máte počúvať len preto, že je zo Škandinávie.
Satisfakciu ponúkol mini stan, kde svoj warpom líznutý djset rozbalil mladý
škót Dan Mantle – môj prvý objav festivalu.
V prípade mojej maličkosti sa všetko ďalej nieslo v znamení ťažšieho výberu. Archie Bronson Outfit verzus
Mouse On Mars – 1:0, to bola ešte stávka na istotu a prvý dlh voči
minulosti. A Hawk and Hacksaw verzus These Are Powers, alebo spotený
Balkán ako môj warm up na pražský koncert Beirut verzus hudba s tvárou
progresu. Jednoducho povedané, na OFFe nie je problém popri ambicióznejších
experimentátoroch (akými These Are Powers nesporne sú) nájsť aj zábavu na
úrovni.
Môj druhý deň uzatvárajú ďalšie dva resty voči
minulosti. Jeden sklame, druhý poteší. Patetických Mew by som po ich katowickom
koncerte najradšej upratal do kolónky guilty pleasures. Post obľúbenej
Škandinávie dávno zdobia iní. „I don't feel alright in spite of these
comforting sounds you make. I don't feel alright because you make promises that
you break.“ – keď už musím proti Mew použiť ich vlastné zbrane, teda text
pesničky Comforting Sounds. Nabudúce lepšie postavený line-up, viac aktuálnych
vecí, menej smutných medvedíkov v projekcii a aj tie teenagerky by
hneď plakali presvedčivejšie.
Highlightom večera, a vlastne aj jedným
z highlightov celého festivalu, bolo neskoré vystúpenie nemeckých
minimalistov Lali Puna. Inštrumentálny
perfekcionizmus, nemecký perfekcionizmus, nie však zbytočne vyumelkovaný,
chladný len tak akurát, so štipkou improvizácie k tomu, analógová elektronika
– žiadny apple, zabudnite na podklady, pripočítajte rezignovaný aj nežný prejav
sympatickej speváčky Valerie Trebeljahr. Päť rokov čakania. Na čele mi svieti
veľký neónový nápis “Konečne!“ ...a Valerie uzatvára duhý deň: „Everything just
happened on that day / So much that I couldn’t understand / (...) / Let’s stay
awake tonight / Cause I still see the light“. Ak sa náhodou v septembri
vyberiete na Berlin Festival, nezmeškajte ich.
Aby som nezabudol, posledné dve zmienené kapely
premostili príjemný švédsky dream-poperi Radio Dept. – popri A Hawk and
Hacksaw alebo Anti-Pop Consortium ďalší dôkaz toho, že inšpirácia All Tommorows
Parties sa netýka len konceptu, ale aj line-upu.
O treťom dni by sa dalo hovoriť ako o vašom najlepšom
koncerte roka, ktorý bol natiahnutý na celý deň. Okrem toho opäť ponúkal
prehliadku pozoruhodnou poľskou scénou. Na veľkom pódiu otvorili pondelok
poľský Belle And Sebastian, tu nazvaní Let The Boy Decide. Statikou menšieho
lesného stejdžu v obklopení stromov zatriasli anglickí post-hardcore šialenci Pulled Apart By Horses. Presne jedna z tých kapiel, ktorá by
najradšej po každom koncerte roztrieskala celú aparatúru najlepšie o svoje
vlastné hlavy, presne jedna z tých kapiel, kvôli ktorým by ste sa
nevytrepali ani do päť metrov vzdialeného klubu. Na festivale Off formátu však
pôsobili ako zábavné osvieženie. Pulled Apart By Horses alebo výsmech z
rockového klišé uskutočnený cez prehliadku celého arzenálu rockového klišé.
Môžete trikrát hádať, o koho ide tejto fotke:
Onedlho na to sa na pódiu venovanom
experimentalu objavil maličký hezoun, singer-songwriter, ktorý si hovorí
The Tallest Man On Earth. Na jeho sete bolo experimentálne, ako sám poznamenal,
akurát tak dlhé kakofonické ladenie medzi pesničkami. „Obyčajné“, dobre
fungujúce dylanovky ťahané silným, wannabe prechlastaným hlasom poslúžili ako
ďalšie osvieženie do skladačky a potvrdili, že kvalita nemusí automaticky
znamenať pohľad do budúcnosti.
Ak sa na The Tallest Man objavilo najviac ľudí
v tričkách Dylana, na brooklynskom zázraku menom Bear In Heaven zas
prevládal Bowie. V tomto prípade sa dá hovoriť o jednom
z najzaujímavejších nových mien na festivale aj celkovo. Brooklynčania pod
vedením Jona Philpota predviedli celú svoju krautrockom poháňanú, mimoriadne
vydarenú novinku Best Rest Forth Mouth vrátane coveru Lovesick od Lindstrom & Christabelle. A aj keď majú ešte naživo
čo doháňať, pesnička You Do You
patrila k mojim vrcholom dňa.
Pauzu na vydýchnutie a pivo našťastie
poskytli Casiokids a.k.a. nudná electropopová Škandinávia # 2. Kto chcel, ten
sa aspoň vyskákal... Moja stratégia výberu sa druhýkrát osvedčila v čase,
keď sa prekrývali americký Shearwater a ich krajanky Dum Dum Girls.
Shearwater potvrdili, že aj klasicky vystavané pesničky a textárske umenie
dokáže ešte stále strhnúť aj progresívne uvažujúce publikum. A neviem ako
Dum Dum Girls, ale tu ľudia, vrátane kapely, vyzerali, že si naozaj užívajú
vygradovaný folk-rock zo súčasného Austinu.
Aby toho nebolo málo, hneď vzápätí to už na
lesnom pódiu rozbalilo uznávané americké
noiserockové duo No Age. V pravom uchu mi pískalo ešte tretí deň a to
viac než obvykle. Napriek tomu Randy Randall a Dean Allen Spunts nie sú
z tých, ktorí by nedostatok nápadov zakrývali hlukom, aj keď ho z pódia
valia požehnane. Poguje celý festival, poskakujú fotografi, pogujem – a inak sa
nedalo, aby bolo jasno. The Very Best o pár minút o pár metrov ďalej
prišli akurát do varu a ešte priložili. Ich elektrizujúci set kombinujúci
vlastný, Afrikou nasiaknutý tanečný skoro-grime miestami pripomínajúci Buraka
Som Sistema, s výpožičkami od M.I.A. (Paper Planes ako inak), alebo
Yeasayer (Ambling Alp) roztancoval úplne celý stan a stal sa tak najlepšou
párty festivalu. The Very Best zabili Jackom a jeho pesničkou zo
soundtracku Zachráňte Willyho. Hej to je tá veľryba. WTF? Najvtipnejší moment festivalu – sorry,
Reakwon.
Ďalším ohnivkom do reťaze bol freak folk
v podaní projektu Tune Yards Merrill Garbus. Dochádzajú mi sily vyhýbať sa
superlatívom, tak si len proste pustite jej novinku Bird-Brains. Naživo
pôsobila milo ostýchavo a prekvapene z vrelého prijatia.
Hip-hoperi Anti-Pop Consortium,
legendárni to chlapci z Big Dada Records, dali za všetkým prísnu bodku
a najmä drahému strýkovi Reakwonovi ukázali, ako sa má robiť propa hip
hop. Perfektný flow poháňaný real-time mixovanými podkladmi nedal človeku
vydýchnuť a nútil prikyvovať aj publikum, ktoré nie je práve šiltovkové.
No ešte predtým sa celý festival zišiel pod
jedným pódiom, aby zažil The Flaming Lips - finále ako sa patrí. Alebo ako nám
nezabudol oznámiť Wayne Coyne a jeho veľkohubé ego: „najkurevskejší záver
každého festivalu“. Mal pravdu. The Flaming Lips naživo sú asi vždy jeden
z tých ťahov na istotu. Najmä vtedy, ak idú turné k albumu, akým je
minuloročný psychedelický skvost zvaný Embryonic.
Odpustiť balansovanie na hranici pátosu nikdy
nebolo jednoduchšie. Situácia si to priam žiadala. Coyne prišiel, presnejšie sa
dokotúľal v obrovskej nafúknutej lopte medzi ľudí, aby oznámil prosté, ale
pravdivé: All We Have Is Now, tak si vážte tento moment a vôbec všetko,
čo vám za to stojí. Na festivale, akým je Off, to vôbec nie je problém. - „Do
you realize / That everyone you know someday will die? / And instead of saying
all of your goodbyes / Let them know you realize that life goes fast / It's
hard to make the good things last“.
Koncert Lips by si zaslúžil samostatný report.
Wayne Coyne pôsobil ako reinkarnácia Syda Barretta, ktorý v sebe spája
Davidov Gilmourov zmysel pre silnú atmosféru, a nezdravú, tu však
neprekážajúcu megalomániu Rogera Watersa. A keď sme dosnívali všetky tie
sny, keď Yoshimi konečne porazila zlých ružových robotov, keď sme balónom
dosiahli severné výbežky Pavonis Mons, ľudia naokolo nachvíľu spomalili, aby
dokázali spracovať, čo sa to vlastne práve stalo. Akokoľvek pateticky to
vyznie, v takých chvíľach človek uvažuje, či by nebolo dobré konečne si
začať písať denník.
Súvisiace články: All Tommorrow's Parties – Oslava momentu
foto: Alexanda Buricová
Juraj Hoppan
27.07.2011 14:40
Počúvaj ma sem: Babe Rainbow - Greed (feat. Yung Clova of G-Side)
Juraj Hoppan
14.07.2011 17:47
Počúvaj ma sem: Holy Other - Touch
Juraj Hoppan
27.04.2011 13:15
Počúvaj ma sem: Matthewdavid - Like You Mean It
Juraj Hoppan
archív >>
Pridať komentár
akurat ti to trvalo kurva dlho, bro.
a place to bury strangers su neni post-rock. sa zobud, otvor usi. kde tam mas postupku quiet-loud-louder? tam mas akurat louder-more louder-more louder-niki lauda. ha?
inak, selbsverstandlich, lali puna in da building.
nj niki lauda - sou čru
pull it
ako ako baba som podlahla the Tallest manovi,
za spomienku isto stoji aj spity a sfetovany spevak z the Fall,
uzastni boli domaci so svojim Szelestom Spadajacych Papierkow,
naozaj sklamali Mouse on Mars- oproti niekdajsku,
a napriek rozsafnosti stale nad vecou boli...a boli bozi... Zs,
party na The Very Best odhodila zabrany z kazdeho- no s tym Michaelom to dorazili zial,
no a moj najvacsi highlight-neopisatelny zazitok- da Flaming Lips- dalsi odskrtnuty splneny sen,
jedine velke minus davam sekuritakom ktori ma omakavali uplne vsade asi tak kazdu hodinu- velke - .
inak, krasa :)
a dakujem za pekny report
Zs som bohuzial nestihol, tiez som pocul pochvalne reci
a lips odtrhli strop:)