Fotoreport: Pohoda 2010

tl_files/clanky/obrazky/fotoreporty/pohoda 2010/pohoda2010.jpg

Bažant Pohoda 2010, Letisko Trenčín – 8./9./10. 7. 2010

S odstupom času, odznením svalovice a obnovením pokožky chodidiel, po zhnednutí opálených miest, po dvanástich hodinách nepretržitého spánku a ďalších x-hodinách pozerania fotiek, videí, komentárov... po tomto všetkom som schopná prehlásiť, že tento ročník festivalu Bažant Pohoda bol najlepší. Minimálne z tých šiestich, ktoré som mala možnosť zatiaľ navštíviť. A prehlásim to pokojne znova a nahlas. Najskôr asi o rok. Potom o dva, o tri... A budem to myslieť vážne.

Pohoda je pre mňa „must see“, nielen pre rôznorodý line-up, pretože rovnako dobrý, ba aj lepší , sa cez leto v Európe určite vyskytne. Hudba je síce primárna (a tento ročník to mne osobne len potvrdil), ale ako už bolo všade tisíckrát povedané, to, čo je na Pohode nezameniteľné, je atmosféra a ľudia. Fungujúca spolupatričnosť sa prejavila pri a po minuloročnom nešťastí, pri takmer úplnom vypredaní lístkov aj pri spomienkových momentoch. Sviečky na mieste spadnutého stanu horeli nepretržite, po filme Marcela Nevína Pohoda 13 nastalo po krátkom potlesku zvláštne ticho a v sobotu medzi 15:00 a 16:00 sa symbolicky zmocnilo celého areálu, s výnimkou Bažant Stage-u, kde Štyri ročné obdobia spôsobovali zimomriavky aj napriek neznesiteľnému teplu.

Spomenul si okrem iných aj James Rushnet, spevák Does It Offend You, Yeah?, ktorých vlaňajšie vystúpenie bolo jedno zo zrušených. Poctivo ho však teraz vynahradili jedným z najenergetickejších koncertov festivalu, ktoré sme síce viacerí čakali, ale popravde nie až také, ako yuris hovorí, „stroptrhajúce“. Ich nu-rave rozhýbal celú masu Garnier Arény a jednu zo skladieb venovali práve minulému ročníku a jeho nešťastiu.

tl_files/clanky/obrazky/fotoreporty/pohoda 2010/pohoda201010.jpg

tl_files/clanky/obrazky/fotoreporty/pohoda 2010/pohoda201014.jpg

Apropo, hudobníci a ich prejav. Urodilo sa toho veru požehnane: Adam Green a jeho monológ o spriaznenosti s pivom či zmarený pokus o crowd-surfing, pred ktorým chcel oklamať SBS-károv pomalým obliekaním cudzieho trička. Alebo jeden zo zlatých klincov programu, kanadskí Japandroids, na ktorých sa zišli hádam všetci metalisti Pohody. Brian a Dave nezabudli aspoň po každej druhej pesničke pripomenúť, že: „My name is Brian, this is David, we´re from Vancouver, British Columbia, Canada." Niečo pridali aj Midi Lidi od susedov, ktorí zahrali aj „ja sa dnes iba túlam, dnes mu dám iba pekné mená...“ A, samozrejme, Crystal Castles a „nevhodne sa chovajúca“ Alice. Ja osobne som od nej vďaka bezpečnej vzdialenosti žiadnu ranu nedostala, no súdiac podľa nadšených vyjadrení osadenstva predných radov to nikomu nijak extrémne neprekážalo, skôr si pochvaľovali, ako ich dvíhala zo zeme, keď popadali, alebo ako ju mohli chytiť (za zadok). A slečna, na ktorú sa zosypala kopa ľudí a musela navštíviť nemocnicu, je nakoniec v poriadku, sama vraj prehlásila, že také veci sa stávajú... Inak, počas koncertu Crystal Castles so mnou v zadných radoch tancovalo celkom veľa „postarších“, rovnako aj predtým na minimalisticky orchestrálnych These New Puritans, čo ma opäť raz veľmi príjemne prekvapilo. Znovu som sa uistila, že (aj) toto je Pohoda.

Zhodnotiť všetky koncerty by bolo nadlho, vypichnem preto zopár: The xx, ktorí dokázali emócie z albumu naživo neuveriteľne umocniť a ten, kto na nich nedá dopustiť, si prišiel na svoje. Koho ich skladby nudili predtým, nudili aj potom, ale viacerí (sme) sa duševne roztriasli. A vôbec nie kvôli tej silnej base v pesničke Fantasy. Okrem všetkých vyššie spomenutých mien v texte musím medzi vrcholy zaradiť novozélandských Bang! Bang! Eche!, ktorých dance-punk bol určite viac punk, jednoznačne najväčší bordel pod pódiom. Alebo mám len ja šťastie na správnych ľudí. Kapela si však pochvaľovala tiež, na svojom Facebooku vyslovili želanie vrátiť sa opäť o rok. Naopak, pre mňa miernym sklamaním bol koncert Klaxons. Síce neboli zlí, ale nové skladby, ktorých bolo dosť, príliš nezaujali, show bola tiež akási miernejšia, zachraňovala to hlavne záverečná Atlantis To Interzone. Čakala som niečo podobne našlapané ako predviedli Does It Offend You, Yeah?, alebo Friendly Fires, ktorí tesne po Klaxons naplnili a roztancovali 02 stage. A bolo toho oveľa viac, taneční a veľmi milí Metronomy či Casiokids, skvelý set Digitalism, uhrančiví Wovenhand alebo zvukovo farební a hraví múm...

A aj tak som nestihla všetko, čo som chcela vidieť. No napriek tomu som preplnená zážitkami a drobnými radosťami Pohody, z ktorých budem ešte najbližších pár týždňov čerpať energiu. Áno, bolo možno treba občas trochu viac chodiť za tieňom alebo vodou, ale na to by nikoho nenapadlo sa sťažovať, keby sme neboli rozmaznaní inými ročníkmi. Boli aj ľudia s pre mňa nepochopiteľným fekalistickým pokrikom, ale boli aj takí, čo svojvoľne a nečakane osviežovali ostaných vodou v najväčších horúčavách, a nemyslím tým len hasičov. Bolo aj veľké teplo a v noci zima, rozpálený betón a neprišli Micachu a New Young Pony Club hral až nadránom a... Bola Pohoda. A to že bola a že aj bude, je asi to najdôležitejšie. Vidíme sa o rok.