Ísť
na jeden z najsilnejších festivalov tohto roka do Barcelony v strede skúškového
obdobia je jedna z najväčších chýb, akú môže človek urobiť. Asi preto teraz
ležím v posteli, cítim sa zle pri predstave univerzitnej budovy, mám pocit, že
všetky festivaly mimo srdcovej Pohody sa budú musieť pekelne snažiť, aby sa mu
vyrovnali, a snažím sa spomenúť na čo najviac z famóznych štyroch dní, tak, aby
to nebolo zhrnuté len do patetického "aaaaaaaaa" a aby to nebol len
klasický ego boosting report, v ktorom vám, obyčajným smrteľníkom, hovorím, čo
som videl, aké to bolo a čo mi máte závidieť. V trpkej nálade z návratu na
Slovensko preto začnem menej nadšene, no záver určite k patetickosti skĺzne. Tu
je Primavera Sound 2010 mojím okom, tentoraz nie cez objektív, takže vlastne
skôr uchom.
Festival
pri mori, more. Urbánny priestor barcelonskeho Fóra, z jednej strane komíny
tovární, z druhej Stredozemné more, všade veľké konštrukcie so solárnymi
panelmi a medzi nimi pódia, ktoré sa volajú Pitchfork, Vice alebo ATP. Na
väčšine festivalov si môžete kúpiť blikajúce čertie rohy, dementné parochne a
iné kolotočárske veci, na Primavere si môžete kúpiť vinyly a tričká s kapelami,
iné alternatívy sa tu takmer nenachádzajú. Prvý pozitívny šok.
Španielske
kapely nie sú dobré, na Primavera Sound hrajú, sú však odsunuté na najmenší
stage, o ktorý nemusíte zakopnúť ako je festival dlhý. Ľudia sú zvláštni, počas
koncertov sa rozprávajú, bavia medzi sebou, hudba je skôr do pozadia. Večer sa
opijú, sú otravní, v noci sa sfúkajú a sú ešte otravnejší. Ale na kapelách ako
Pixies alebo Pavement sa zabávajú ako žiadni iní. Spievajú texty, pogujú, a keď
práve nestojíte v časti areálu, kde sa ich premáva tisíc za minútu, strhnú vás.
Napríklad počas tých Pixies. Od Pohody 2006 sa na nich nič, mimo váhy Franka
Blacka nezmenilo, no toto bol iný, lepší koncert. Troška nostalgický, no
primárne uvoľnený, zábavný. Z gitaroviek to na Primavere ale najviac vyšlo
kanadskému ansámblu Broken Social Scene. Fenomenálny koncert s fenomenálnym
nasadením, aké sa dá vidieť (no nie príliš počuť) snáď len v poctivo
zostrihaných klipoch Bruca Springsteena.
Kapely
hrajú kvôli moru a kráse Barcelony lepšie, na to sako sme na nich zvyknutí z
nudnej Viedne. Dokonca aj stále chrbtom otočená Bianca Cassidy z CocoRosie
stála zrazu čelom k zaplnenému amfiteátru. Set CocoRosie patril v pomyselnej
hitparáde k tomu najlepšiemu, čo sa dalo na barcelonskom Fóre vidieť. Koniec
koncov, s tak famóznym materiálom, aký ponúka ich posledný album, plus úpravám
starších skladieb do aktuálnych šatov, alebo v prípade tejto obskúrnej dvojice
skôr korzetov... A aby som to tu trocha zbulvárnil, možno to je aj preto, že
Bianca má frajera, s ktorým fajčila nejaké rastlinky cez citrón počas koncertu
atmosférického Panda Bear.
No
aj keď bolo vonku krásne počasie, vždy bolo najlepšie na veciach nie práve
najveselších. Scout Niblett donútila sama s gitarou a príležitostnou výpomocou
od bubeníka strhnúť poobedný dav okolo jedného z najväčších stejdžov. Už len to
je dôkaz sily, ktorá tak často asociuje ranú PJ Harvey, no vie byť dosť
ojedinelá na to, aby aj dvadsať rokov po nej fungovala. Ďalším z vrcholov boli
noví miláčikovia recenzentov - The Antlers. Svoj príbeh umierajúceho dievčaťa z
aktuálnej platne Hospice výrazne upravili do koncertnej podoby s pomocou
post-rockových gitár, no naliehavosť sa nestratila. A hoci Bradford Cox medzi
pesničkami rozprával o mori a pozitívnych veciach, ani jeho sólový projekt
Atlas Sound nebol práve tým najveselším podujatím festivalu. To však neznamená,
že sa na jeho solitérsku prácu s efektami, slučkami, no najmä na klasické
pesničkárstvo, nebola radosť pozerať. Tiež nie najveselší The xx dokázali aj
relatívne dosť opočúvanú platňu oživiť, takže na Pohode všetci povinne pod
pódium. Má to atmosféru, nielen pre recenzentov z NME.
Smutné
boli ešte minimálne dve ďalšie veci. Prekrývanie interpretov bolo samozrejmé,
na Primavere sa totiž dá vidieť všetko, no nestíha sa nič, takže nastali také
súboje ako The Antlers vs. Grizzly Bear, CocoRosie vs. Beach House, niekedy
súperili dokonca až tri kapely, no stále to nebolo tak zúfalé ako koncert
nového internetového objavu, pekelnej dvojice Sleigh Bells. Hair-metalové
riffy, uškriekaná speváčka, beaty ako od DJ-a Těsta, skrátka, tragédia. Ruky
preč, fuj, brekeke.
Pokryť
takýto festival reportom je únavné a ťažké. Desiatky skvelých kapiel, ktoré som
videl nespomeniem, bola by škoda venovať im len jednu, či dve vety. Čo je však
podstatné je rozhodnúť sa, kde si treba stanoviť ďalší festivalový cieľ. Okolie
je totiž už pobehané, Primavera nasadila laťku vysoko. Takže SXSW? Icelandic
Airwaves? Austin City Limits? The Great Escape? Big Chill? Uvidíme o rok.
A ak náhodou niekedy budete rozmýšľať nad festivalom v Barcelone, kašlite na wannabe trendy nudný Sonar a pozrite si radšej line-up Primavery.
Súvisiace články:
Boris Filantrop
27.07.2011 14:40
Počúvaj ma sem: Babe Rainbow - Greed (feat. Yung Clova of G-Side)
Juraj Hoppan
14.07.2011 17:47
Počúvaj ma sem: Holy Other - Touch
Juraj Hoppan
27.04.2011 13:15
Počúvaj ma sem: Matthewdavid - Like You Mean It
Juraj Hoppan
archív >>
Pridať komentár