27.03.2008 Fluc Wanne Club

 
Jeden talentovaný pán. Poznávacie znamenie: Absolútne nezameniteľný hlas, rád -niečo ako- swinguje, nos skrýva pod ťarchou popolníkov, ktoré môžu veľkosťou pokojne konkurovať Jarvisovi Cockerovi, alebo aspoň vašej triednej súdružke učitelke z piatej triedy základnej školy. Samozrejme, nejde o nikoho iného ako o polovičku nórskeho indiefolkového dua Kings Of Convenience, Erlenda Øyeho. Erlend sa v roku 2006 obklopil tromi skúsenými hudobníkmi, tentoraz z Berlína a spolu s nimi pod menom The Whitest Boy Alive nahral debutový album Dreams.

 
Keďže z hlavného mesta Dojčlandu do Viedne to nie je zas až tak ďaleko a pivo tu majú porovnateľne dobré, The Whitest Boy Alive sa zastavili zahrať niečo zo svojej organickej zmesy indie, disca a funku, ktorá je poháňaná jazzovými bicími a samozrejme Erlendovým zasneným prejavom.

 
Je až neuveriteľné ako vám nudný úvodný DJ set, poskladaný z prevareného 80´s popu dokáže pokaziť zatiaľ celkom vydarený deň. Zvlášť keď ten úvod trvá niečo cez dve hodiny a vy sa musíte tlačiť v zafajčenom, nurejvovou mládežou po strop zaplnenom klube. Nemať pri sebe kolegov a dve veľké čokolády, rezignujem.

 
Erlend a spol. sa na pódiu objavili niečo po jedenástej a hneď improvizujúc, nadviazali na nejaký 80´s vypalovák od pána diskdžokeja. S improvizáciou ostatne nebol problém počas celého koncertu a nehovorím v tomto prípade len o hudobných výkonoch, ale i dokonale zvládnutej show. Erlend nám porozprával vtip, ktorý síce nebol vtipný, tak ako vraj ešte pred hodinou v tour base...

Aby som však nezavádzal, nebolo to len o show. Práve naopak, koncert svojským smerom posúvali vynikajúce inštrumentálne výkony všetkých zúčastnených. Rytmická sekcia poháňaná „tučnou basov“, vo fantastickej súhre s jazzoidnými bicími diktovali cestu pre Erlendove repetitívne gitarové party a občas až discofunkové hammondky. Iste, pre niekoho je to exhibícia, pre mňa profesionalita. Nie však holá profesionalita. Ak by totiž bubeník nehral tak zručne mäkko, okrem pokazeného dojmu z celého koncertu by to v takom malom priestore spôsobilo nežiadúci efekt. Ľuďom v prvých troch radách by pravdepodobne uletel dekel. Pravdaže občas je ťažké trafiť sa do rytmu, keď vám z odposluchu ide len šum. Holt, Fluc ešte má čo dobiehať, a jednou z veci je aj lepší zvuk (čo bude v tomto priestore problém) a technické vybavenie. 

 
Na moje prekvapenie, The Whitest Boy Alive zahrali asi päť úplne nových skladieb, ktoré sa niesli približne v podobnom duchu ako pesničky z albumu o snoch. A keď potom po úvodnej krátkej improvizácii a neznámom tracku prišla na rad skladba Figures ľudia ožili a celý klub sa v spolupráci so swingujúcim Nórom, zametajúcim podlahu príliš dlhými rukami, začal ľahko usmievať. A neprestal s tým - vrátane mňa - až do konca koncertu. Veselšie, tanečnejšie kúsky ako Golden Cage, Inflation alebo Fireworks vystriedali pomalšie, občas zamyslené, niekedy – ako to už u Erlenda býva zvykom – melancholicky ladené skladby Done With You, Don´t Give Up s nie až tak úsmevnými textami. Atmosféra koncertu a dokonca aj jednoduchá Erlendova gitara v mnohom pripomínali pocit, ktorý vo mne zanechal nedávny koncert Japea v A4. Ak ste neboli tak vecte, že to bolo niečo ako keď zjete až príliš veľa čokolády a potom sa pri počúvaní posledného albumu od Feist pomaly topíte v endorfínoch.  

 
In the battle for a belonging, every doorbell its code, with a stare it can be opened, now you have it now you don´t. S týmito slovami sa frontman vrátil na pódiu a kapela aj napriek neriešeným technickým problémom spustila prídavok v podobe Above You. Koncert, z ktorého budem mať ešte dlho dobrú náladu uzavrela vytúžená Burning a milé prekvapenie v podobe coververzie Glory Box od Portishead. V obrazoch to vyzeralo nejak takto:

foto:boris filantrop