Julian Plenti, Viedeň (Arena, 11.12.2009)

Prvé dva albumy od Interpolu patria bez debaty medzi to najlepšie, čo nám za posledných desať rokov poskytlo newyorské gitarové podhubie. Sólovka frontmana Interpolu Paula Banksa, ktorá vyšla túto jeseň pod pseudonymom Julian Plenti síce potešila, nedá sa však povedať, že by práve splnila očakávania s ňou spojené. Zvedavosť u mňa však aj napriek tomu víťazila. Nebolo teda ťažké vybrať si medzi Plentiho koncertom a Franz Ferdinand, ktorí to rozbalili len o pár metrov ďalej v hale Gasometer.

Na okraj treba podotknúť, že v Arene to už od začiatku vyzeralo nejak podozrivo. Usmievajúci sa Paul Banks? Štýlový oblek vystriedala flanelová košieľka. Kde sme? Pri kotlíku s Fleet Foxes?

Na koncertnom pódiu, teda aspoň na tom viedenskom, to paradoxne vyhrali skladby, ktoré nielen ja považujem za slabší odvar domovského telesa. Možno sa tak stalo aj preto, že moje podvedomie by na pódiu videlo radšej práve “Interpaula”.

Banks je doma práve v týchto vodách a tak rýchlejšie skladby, ako singlovka Games for Days alebo Unwind zneli častokrát sebaistejšie než jeho skutočne sólový materiál. Našťastie aj tu sa našli výnimky – z pomalších výbrnkávačiek On The Esplanade a No Chance Survival bolo čitateľné, kde a kedy sa Banks stáva Plentim, ponechajúc si však pri tom Banksov neodmysliteľný textársky rukopis.

Obvykle priestor medzi Banksovými spievanými pasážami s očakávanou eleganciou stmeluje kapela svojimi inštrumentálnymi pasážami. Akokoľvek je Plenti talentovný, svojich kolegov tu jednoducho nenahradí. Titulná Skyscraper budiž výnimkou.

Hluché miesta sa kde-tu nepodarilo zamaskovať ani prevažne potrebnému čelistovi, a tak Banksova optimistickejšie vyzerajúca polovička vo mne zanechala skôr rozpačitý dojem. Arena však znela nadšene.