Keď nachvíľu opomenieme koncert Portishead, aj po tomto ročníku Pohody je jasné, že to najzaujímavejšie sa väčšinou odohráva mimo hlavného pódia. Lebo ako hovorí maestro: „zatímco na hlavním pódiu hrajou furt tu samou, smutnou nebo veselou, akorát pokaždý s jinou kapelou“ práve na menších pódiách môžete počuť zaujímavosti, ktoré sa u nás - v rozmedzí festivalovej dramaturgie - bohužiaľ nemajú kde inde objaviť.  

Práve tu sa dalo naraziť na to najlepšie zo súčasnej Ameriky (Battles), Kanady (BRAIDS) ale i z „novo-mexického Balkánu“ (Beirut). Na gitarovku (pardon za výraz) z Warp Records sa oplatilo čakať početnému množstvu fanúšikov, ale aj náhodným okoloidúcim. Sekané math-rockové rytmy Battles sú totiž popri svojom odhodlaní znieť absolútne originálne ešte aj pomerne prístupné pre širšie publikum. Keď nám teda gitarista Dave Konopka zalichotil so slovami, že sa chce s nami oženiť a hrať tu každý deň, asi sa našlo len málo odporcov tohto sobáša nie celkom tradičnej rodiny.

Príjemným prekvapením boli BRAIDS. Kvartet z Montrealu predviedol jeden z najzaujímavejších exkurzov do súčasného indie. Aj keď bolo miestami až príliš zjavné, že dievčatá a chlapci milujú The Dirty Projectors alebo Gang Gang Dance, dalo sa im to odpustiť aj vďaka majstrovskému spevu frontwoman Katie Lee.

Posledný menovaný projekt, za ktorým sa skrýva rodák zo Santa Fe Zach Condon len potvrdil, že dramaturgovia Pohody radi stavia na istotu. A dobre im (a nám) tak, veď hudba Beirut sa nikam nehodí lepšie, ako pod letné festivalové nebo čerstvo zahalené nocou. Condonov balkánsky romantizmus je jednou z jasných príčin, prečo v sobotu nezapršalo. Na Beirut jednoducho pršať nemôže. Vzhľadom na fluidum a náladu, akú zo sebou tento cestovateľský zbor vezie, by to bolo absolútne neprípustné. Kto bol, mohol si odniesť Zachov „Sunday Smile“, chýbala len skladba s podozrivým názvom Bratislava.

V kolónke „menšie, ale väčšie“ by sa ešte mohli pokojne objaviť aj domáci Prago Union, WWW a Dva, ktorý predviedli tradične šialenú, ultra-veselú psychoterapiu davu. Pre ľudí, ktorý sa po Portishead chceli ešte chvíľu nechať láskať temnotou bol výber jasný – Esben and The Witch. Škoda, že Micachu and The Shapes zjavne zmohla únava a horúčava. Pár slov by sa ešte asi oplatilo stratiť o Junip, Lise Hannigan a Dj Krush – ak by sa mi neprekrývali, ak by som ich stíhal.

Zatiaľ čo Beirut pracovali s únosnou, dokonca vyžiadanou dávkou pátosu, ktorá by však bez násilia rozcítila aj Chucka Norrisa (dobrý report sa neobíde bez popkultúrnej postavičky), jedna z takzvaných legiend, Lamb, predviedla presný opak. Prvým problémom bol Barlowov afektovaný pódiový prejav, pri ktorom mi schádzajú na um len samé vulgarizmy. Druhým, vážnejším, zostáva fakt, že hudba Lamb jednoducho rapídne zostarla. Prihliadnuc na vek by sa patrilo odpustiť umelohmotné drum´n´bassové základy starších skladieb. Fakt, že veľmi podobne zneli aj tie nové, ma však privádza k logickému záveru, že Barlow a Lou Rhodes asi majú problémy so svojím dôchodkovým sporením. Lou to jednoznačne svedčí oveľa viac v jej pesničkárskej polohe, kde nemusí predstierať žiadnu patetickú éterickosť. Ale od Lamb radšej rýchlo ďalej k menu rovnakej éry, ktoré však nezostarlo ani o mak – snáď jedine o tie deväťdesiatkové skreče. Reč je o Portishead, ktorí patrili spolu s Battles medzi jednoznačný a očakávaný highlight celého festivalu. Slová o koncerte si nechávam pre seba, lebo aj tak sú súčasťou každého druhého titulku reportáží. Mojou výhovorkou nech je úryvok z textu We Carry On: „The taste of life I can't describe.“ Kto bol, ten vie.

Ďalší ľudia, ktorí majú problémy s tretím pilierom, boli kedysi v deväťdesiatych tiež združení pod písmenom P. Aj keď však Jarvis Cocker pred turné priznal, že ho s Pulp absolvujú kvôli peniazom, fanúšikom i ľuďom, ktorý sa prišli pozrieť na “plagátovú kapelu“ nezostal nič dlžný. Ostatným Pulp zaplatili tie menšie mená.

Keď zoberieme do úvahy perfektnú organizáciu a fakt, že sa organizátorom podarilo pritiahnuť niekoľko mien, ktoré v blízkom okolí uvidíme len ťažko, neostáva nič iné len želať si, aby takýchto mien bolo v budúcnosti viac. Je samozrejmé, že veľké mená sú gro široko profilovaného festivalu, akým Pohoda nepochybne je. Dav, ktorý bezhlavo hltá všetko, s čím Pohoda príde, by sa snáď neurazil a možno by si ani nevšimol, ak by sa namiesto “legendárnych“ alebo „kultových“ (čítaj recyklátov) na festivale objavilo viac súčasných projektov a projektov, u ktorých veľkosť mena neprevyšuje ich kvalitu a dokáže niečo povedať aj dnes – presne tak ako je to u Portishead. Objavovať históriu sa predsa dá aj bez lacnej nostalgie. Pohoda to dokázala už niekoľkokrát, predminulý rok napríklad s Patti Smith.

 

Každopádne, Pohoda je stále festivalom, kde môžete stretnúť najviac priateľov, stále je to festival tolerancie, kde sa vedľa stánku s konzervatívnymi suchohríbmi našťastie prezentuje aj oveľa liberálnejší pohľad na svet. Aj preto má tento festival svoju budúcnosť. 

foto: Boris Filantrop