Zoot Woman, Viedeň, (W.U.K., 26.09.2009)

 

Things Are What They Used To Be – názov aktuálneho počinu britských Zoot Woman už nemôže mať výstižnejšiu nálepku. Thin White Duke, Jacques Lu Cont, Les Rythmes Digitales, ale predovšetkým Stuart Price svoj domovský projekt nešťastne ukotvil v stojatých vodách technicky výborne zvládnutého, no stále len obyčajného elektropopu. Čo sa na začiatku dekády považovalo za čerstvý vietor, toho je dnes nadbytok, ako študentov v tridsaťdevine. 

Novinka neurazí, ale ani nejako extra nevyvedie z rutiny. Pohľad na jeho živú i sploštenú verziu bude preto reportom a recenziou zároveň.

V tomto prípade nie je rozumné očakávať inovácie, len variácie na šesť (!) rokov starý album, ktorý na rozdiel od svojho staršieho brata znie ešte stále sviežo. Zvukoví posun sa nekoná. Osvedčené štruktúry a dokonalý, melancholický prejav Johnnyho Blakea dopĺňajúci prevažne tanečnejšie súzvuky funkom nakazenej basy, klávesov a ďalšej elektroniky. To je Zoot Woman verzia dvetisíc..... deväť?

Materiál je popovejší, čo v tomto prípade neznamená len chytľavejší, ale aj trošku presladený. Aby som nekrivdil, nadpolovičnú väčšinu tvoria tie schopnejšie skladby. V dvoch prípadoch (Live In My Head a We Won´t Break) však už dávnejšie vydané ako single. 

Price je so svojimi spomínanými producentskými alteregami štúdiová bytosť a na albume to opäť počuť. Každé pípnutie, echo, distortion sú precízne vsadené tam kam patria. Nie je ich zbytočne veľa, ani príliš nevyčnievajú. Akoby však zvukový perfekcionizmus zadusil ďalšie nápady, vďaka ktorým by veci neboli tak, ako zvykli byť doteraz...

Naživo všetko znelo inak, teda aspoň v sobotnom W.U.K.u. Setlist obišiel aktuálnu vatu, potešil staršími singlami, nesinglami a tými schopnejšími kúskami z nového albumu. V čom bol teda problém? Profesionálny koncert bol skôr odohratý, ako zahratý. Profesionálne a sterilne. Akoby Zoot Woman potrebovali dať najavo, že toto je ich denná rutina. Neubránil som sa tomuto dojmu aj napriek dvom prídavkom. Nedostatok interakcie medzi kapelou a publikom možno zapríčinila neprítomnosť samotného Pricea, ktorý sa zrejme zabudol niekde v štúdiu. Neúplnú zostavu dopĺňal “laptopový klávesák“. 

Mojim zmiešaným pocitom určite neprilepšil ani priemerný zvuk, v ktorom úspešne zanikla všetka tá spomínaná vyšperkovaná produkcia i Johnnyho hlas. 

Takto si nepredstavujem koncert kapely, ktorá si rešpekt získala práve živým hraním.

 

Článok vznikol vďaka spolupráci Rádia_FM.