Bratislava (Tyršovo nábrežie, 06/07.06.2008) 

Kde bolo tam bolo. Bol jeden 6.jún a jeden 7. jún, jedno Tyršovo nábrežie a 3 scény. Zvukové a experimentálne orgie. Zamorenie hudbou. Jedna ona a jeden on a náš pohľad na Wilsonic 2008.

I: Pripravený?
D: Pripravená?
I: Kultúrnemu vyžitiu zdar!
D: Idem ja teda na Fleischmanna...
 
Bernhard Fleischmann je rakúsky pán, ktorého som objavil len jeden deň pred samotným festivalom a nebol som schopný vypnúť ho. A už viem prečo. Jeho melancholické melódie a zamatový klavír rozsekaný naliehavými beatmi mrazil. Ľudia sedeli na zemi a hypnoticky sa knísali. Chvíľami pozerali smutnými psími očami a vzápätí sa usmievali, ako keby uvideli dôverne známy príbeh. Rozumel som čo ním chcel Fleischmann povedať. Spieval klavír, laptop, bicie a v poslednom songu dokonca aj i samotný Bernhard. Všetko zakončil rozprávkovým klavírom, ktorý ma prikoval pevne k zemi a prvý headliner bol na svete.
 
To som však ešte nevedel čo bude nasledovať. Soap&Skin. Čítal som len to čo bolo na stránke Wilsonicu a počul 3 songy z jej myspacu. Na pódiu čakalo klasické klavírne krídlo, na ňom laptop a mikrofón. A potom prišla. Sedemnásťročná divožienka odetá do tmy s účesom à la Amy Winehouse sa posadila za klavír a spustila na nás smršť. Temnú, intenzívnu, depresívnu búrku pocitov, ktorá neburácala nasilu, ale snažila sa vykričať svetu jeho existenciu. To všetko hlasom mierne pripomínajúcim Bjork, patriacim však Anji Plaschg. Klavír a elektronika, tma a jediný lúč svetla, ona a my. Najintímnejšie a asi aj najemotívnejšie vystúpenie tohtoročného Wilsonicu prebehlo už v piatok v Divadle Aréna.
 
D: A čo teraz?
I: Teraz kuknem Fennesza a bežím na Apparata.
D: Ok, ja idem zatiaľ finančne podporiť ten holandský pivovar.
 
Gitarové zvuky doprevádzané elektronickými efektami Fenneszovho laptopu už v bratislavských koncertných priestoroch bolo počuť. Keď sa mi pred viac ako rokom prvýkrát dostala do uší jeho melanchólia, prekvapila. V piatok na Wilsonicu to bolo opäť výbušné, ale príliš krátke. Vystúpenie ma preto vôbec nešokovalo. Údajne pre zvukové problémy skrátil rakúsky hudobník svoje intímne vystúpenie z pôvodného, približne hodinového setu, na polhodinové experimentálne burácanie.
 
Sasha Ring, alebo ak chcete Apparat, sa na Slovensku tiež neobjavil po prvýkrát. Vidieť ste ho mohli na Wilsonicu 2006 a aj minulý rok v máji v bratislavskom Subclube, kde predstavil vtedy aktuálny album Walls. Tentokrát ale neprišiel sám. O polnoci na hlavnom live stage začal svoje vystúpenie s vlastnou kapelou. Výraznou postavou bol okrem Apparata aj Raz Ohara (ktorý sa deň na to predstavil sám, na tom istom pódiu), klávesák a vokalista s jemným hlasom, ktorý Sashovi adekvátne sekundoval. Hoci mali problémy so zvukom, možno dokonca so sebou samými, energia zo začiatku setu im vytrvala až do konca. Koncert mal to, čo sa od live bandu očakáva: živé a pulzujúce vystúpenie. Dokonalé spojenie elektroniky so živými nástrojmi.
 
I: Ou. Krásne! Kranke puppe!
D: Súhlas. Len škoda zvuku. A ja sa pomotám a vrátim sa na Wilsonic live.
 
Po premeškanom Beardymanovi sa na hlavom pódiu predstavili Nôze. Oficiálne tváre tohtoročného Wilsonicu a jeden z predpokladaných tanečných highlightov vystúpil spolu s dychovou sekciou. Nôze odštartovali skvelými rytmickými pesničkami a nejedny nohy (vrátane tých mojich) so železnou pravidelnosťou odmietali tolerovať prísnosť zemskej gravitácie. V tomto duchu sa niesla približne tretina setu. S pribúdajúcou dĺžkou (a alkoholickým opojením vystupujúcej dvojice) bohužiaľ začala narastať aj intenzita stereotypnosti, čo je škoda, lebo Nôze boli rozbehnutí naozaj výborne. Nezachránilo ich ani záverečné striptízové číslo a odchádzal som viac uspatý ako roztancovaný.
 
D: Iankaaaa!
I: Daroooon!
D: Kam ideš teraz?
I: Wilsonic club.
 
Wilsonic Club sa v piatok niesol viacmenej v duchu dubstepu. Headlinerom bol predovšetkým britský klubový Dj Skream. Mladý Brit začal svoj set nadránom a možno práve preto, som si miestami pripadala skôr ako na techno párty s masou ľudí v slnečných okuliaroch vlniacich sa v rytme beatov, než ako na klubovej dub step akcii. Každopádne Skream zaujal, ak nie mňa, tak to množstvo spomínaních účastníkov určite. 
 
S blížiacim sa svitaním obsadili divadelnú Arénu rovní, duniví a mierne ukričaní Francúzi dOP, ktorých svojim tanečným setom vystriedal Isobutane. Ten, tak ako vždy, nesklamal a tým pre nás prvý deň uzavrel.

Sobotný program síce začínal skôr, ale prvá vec čo ma prilákala boli Modré hory, respektíve Midi Lidi. Samozrejmé bolo, že ich vystúpenia sa kompletne prelínali a tak som si to rozdelil viac menej fifty fifty. Prvá polovica patrila Modrým horám, ktoré nesklamali. Lyrik, Bene a Marián Jaslovský – to sú texty plné poetiky, beaty, atmosferický saxofón, klarinet a mierne podivínsky pódiový prejav, ktorý im ľudia spolu s ich pravdivosťou a prirodzenosťou žerú. Na Wilsonicu okrem klasického setu premiérovo odprezentovali aj nový track Šťastie.

 
Midi lidi sú predsa len o niečo viac „popovejší“ ako Modré hory a preto som mal pocit, že ľudí tam postáva (tancuje a podupkáva si) o niečo viac. Retroelektro s heslovitými a riekankovými textami fungovalo. Ukázala sa však sila videoprojekcie, ktorá síce ani na Wilsonicu nechýbala, ale veľkoplošné obrazovky mimo pódia a navyše za svetla urobili z inak nadpriemernej trojice, trojicu priemernú. 
 
Zapadajúce slnko ukrývajúce sa za mrakmi a príjemné počasie sprevádzajúce sobotný večer možno kľudne prirovnať k vystúpeniu poľskej interprétky Novika. Jednoduché skladby, niekedy s tanečnejším podmazom ma rýchlo chytili a o chvíľu nechali ľahostajnou. Miestami monotónne vystúpenie zachraňovala hlasovo zaujímavejšia a vzhľadovo výraznejšia vokalistka.
 
Poľskú speváčku vystriedala na pódiu iná. Ex-Koop, Yukimi Nagano, Švédka s japonsko-americkými koreňmi, prišla tento rok na Wilsonic odpromovať svoju vlastnú kapelu Little Dragon. Nenápadná útla žienka si svojím príjemným hlasom a elegantným vystupovaním podmanila celý live stan. Jej hudobný a tanečný prejav, sem tam oživený tamburínou, bol jednoduchý a pritom originálny. Toytronicou šmrncnutý sound v spojení s jazzovými postupmi bol presne tým, čo všetkých naladilo na další program. Vystúpenie Bonobo.
Pre mnohých najpodstatnejším, pre iných nie. Pravdou však je, že som prišla len niekoľko minút pred jeho začiatkom a na ostatných stageoch sa okrem čašníkov a security pohybovalo len minimum ľudí. Ak bol niekto sklamaný z predošlých vystúpení, Bonobo spolu so svojim 7 členným bandom všetko zachránil. Koncert (konečne) dopĺňala zaujímavá projekcia. Po tomto vystúpení a polhodinovom uvedomovaní si krásy koncertu som sa rozhodla opustiť brány Wilsonicu 2008.
 
I: Si na rade!
D: Ja viem.
 
Program však ešte nekončil. Žiaľ počas 3 hodinovej pauzy vyplnenej bezcieľným blúdením zo stagu na stage a opakovanými útekmi z každého zhruba po 5 minútach, som ocenil len ako Dj Kentaro nasamploval notoricky známu tému z Policajta z Beverly Hills. Podobný fígeľ využili aj Questablists, ktorí si pre zmenu požičali Reznorovskú Hurt v podaní Johnnyho Casha. Dôležité bolo, že ľudia sa bavili.
 
O piatej ráno, v čase priskorom aj na prehodenie sa z boka na bok, boli podávané raňajky. Sekaná! Na špinavom tanieri a s hrdzavým príborom. Šéfkuchárom nebol nik iný ako Clark. Podnapitý chlapík s drzým úsmevom lámal a menil zvuk každých 30 sekúnd až som mal pocit, že sa hýbem ako polámané koleso rútiace sa dole kopcom. Ale zožral som mu to. Vylízal tanier. A nechcel odísť. Ani Clark nechcel a tak mu vypli zvuk. Trošku zvláštne umlčanie tejto úžasnej bodky (ktorá si však zaslúžila prijateľnejší čas) za krásnym festivalom.
 
D: A čo dáme do záveru?
I: Neviem, niečo všeobecné. 
D: Niečo ako, že kvalitný line up z väčšej časti nesklamal?
I: Hej...a ešte, že ľudia boli poväčšine spokojní, hoci isto sa našli aj sklamaní. A ešte opití.

I:Môžeme byť radi, že festival takýchto kvalít existuje práve na Slovensku. Vidíme sa o rok.